Zbojníctvo v Karpatoch: zbojnícke bandy v 17. a 18. storočí

Zbojníctvo označuje slovenská historiografia lúpežníctvo v Karpatoch, ktoré vrcholilo od 16. storočia približne do polovice 18. storočia². Páchateľmi boli väčšinou mladí valasi vo veku 20 – 40 rokov, ktorí v malých bandách s tromi až vyše desiatimi členmi prepadávali kupcov, šľachticov a salaše¹. Juraj Jánošík bol jedným z nich – nie výnimkou, ale súčasťou javu, proti ktorému súdy celé generácie bojovali šibenicou, hákom a kolesom.

Jav, nie jednotlivec

Kto otvorí súdne protokoly 17. a 18. storočia z Liptova, Oravy či Trenčína, stretáva sa stále s tými istými vzorcami: mladí muži z horských dedín, ktorí trávia leto v horách, číhajú na kupcov v úžinách a valachov oberajú o syry a jahňatá. Uhorské právo ich nazýva praedones, ľud zbojníci⁴. Historik Ivan Mrva kladie vrchol tohto „karpatského zbojníctva“ do obdobia od 16. storočia približne do polovice 18. storočia².

Zbojníci neboli len problémom odľahlých horských dolín. Roku 1699 sa Leopold I. sťažoval, že bandy vykrádajú dediny pri Pezinku a Svätom Jure, ba dokonca aj pred bránami Bratislavy². A mohlo to byť krvavé: roku 1622 prepadli zbojníci Lučenec, zabili 130 ľudí a vymohli od mesta 3 000 zlatých výpalného².

Príčiny podľa slovenských historikov

Mrva vidí štrukturálnu príčinu v samotnom práve. Uhorské zákony trestali lúpež prísne, no často ich nevykonávali. Predovšetkým šľachtici zbojníkov chránili alebo sa s nimi delili o korisť. Zákony z rokov 1486, 1492, 1548 a 1655 sa to pokúšali zastaviť, Leopoldove mandáty z rokov 1699 – 1700 sa o to pokúsili znova².

K tomu prišla vojna. Osemročné kurucké povstanie Františka II. Rákociho podľa Mrvu rozdúchalo zbojníctvo do „nebývalých rozmerov“: sedliaci odvedení do stoličných plukov dezertovali a dali sa na lúpež². Roku 1712 hlásil generál Ján Pálfi, že zbojníctvo sa šíri v Trenčianskej, Oravskej a Liptovskej stolici, rovnako ako na Spiši a v Šariši³.

Historička Iveta Floreková uvádza ako motívy hospodársky tlak, rastúcu feudálnu rentu a túžbu rýchlo zbohatnúť. V oravských procesoch nenachádza nijaký „cielený boj proti pánom“³. Ferdinand Uličný z toho vyvodzuje triezvy záver: zbojníci boli zločinci a ich lúpeže zločinmi; obraz hrdinu, ktorý „bohatým bral a chudobným dával“, vznikol až neskôr v ľudovej tradícii⁴.

Kto boli zbojníci

Liptovské spisy 18. storočia, ktoré spracoval historik Miroslav Nemec, kreslia jasný profil. Väčšina zbojníkov boli pastieri – valasi a bačovia –, po nich paholci, menej často vojaci či bývalí kuruci. Väčšina mala 20 až 40 rokov; jeden chlapec mal len 15¹. Pochádzali z Liptova, Oravy, Kysúc, Spiša, Gemera, Malohontu a Zvolena, ale aj z Poľska a Moravy¹.

Práve Kysuce podľa Mrvu dali veľkú časť Jánošíkovej družiny; ešte roku 1740 nazval Matej Bel Vysokú nad Kysucou „zbojníckym hniezdom“². Objavujú sa aj ženy: v oravskej bande z roku 1735 držala stráž v mužských šatách manželka vodcu Jána Kovalíka³.

Spisy opisujú aj odev. Mlynarčíkova banda nosila roku 1782 čierne „valašské“ košele, biele zdobené nohavice šité na mieru a klobúky ovinuté červeným súknom; istý Matej Garaj bol roku 1743 opísaný v krpcoch, so širicou, tanistrou a prachovnicou z jelenieho parohu¹. Každý zbojník mal valašku alebo sekeru a nôž; zo strelných zbraní sa spomínajú flinty, karabíny, väčšia mordárka a pištole¹.

Bandy, hajtmani a korisť

Zbojnícka banda bola malá. Nemec rozlišuje malé bandy s asi tromi členmi a veľké s asi desiatimi a viac¹. Doložené prípady ukazujú rozpätie:

Vodcu nazývajú spisy hajtman alebo hadnagy – po maďarsky „poručík“ –, členov tovariši¹. Verzia Jánošíkovho procesu publikovaná v 30. rokoch 19. storočia ho volá „hlavník (hadnad)“⁵. Ľudová tradícia hovorí radšej o kapitánovi. Výraz „harnadník“, ktorý sa občas objavuje, sa v overených odborných prameňoch nepodarilo doložiť.

Korisť sa spravidla delila rovným dielom¹. Kto bol prijatý, prisahal vernosť. V jednom doloženom prípade si členovia v nedeľu v hore kľakli, položili dva prsty na sekeru a prisahali, že bandu nikdy nezradia, ani na mučidlách¹.

Doložené Najčastejším cieľom boli salaše: zbojníci brali ovce, syry, bryndzu a oštiepky; zo salaša v Hybiach zmizlo pri jednom prepade asi dvanásť hrúd syra. Tieto prepady zvyčajne neboli veľmi násilné. Najviac peňazí však prinášali kupci, šľachtici a Židia, často na tip udavačov – a niektoré bandy mučili obete ohňom, aby vyzradili ukryté peniaze¹³.

Koľko mohol prepad vyniesť, ukazuje oravský prípad: roku 1688 priniesla manželka úradníka, ktorého držala Portašikova banda, 300 dukátov výkupného³.

Leto v hore, zima v dedine

Zbojnícky život sa riadil ročným rytmom hôr. Floreková zhŕňa výpovede oravskej bandy z roku 1735 zhruba takto: v lete sa muži zdržiavali v hore a chodili na salaše, kde im valasi dávali jesť a niekedy aj nocľah. V zime sa rozišli domov alebo sa skrývali u známych či príbuzných³.

Pevným pravidlom to nebolo: tá istá banda sa v horách stretla znova už v polovici januára 1735³. Často citované porekadlo, že zbojnícka sezóna trvala „od Jura do Michala“, sa v odborných prameňoch doložiť nepodarilo.

Najdôležitejšími úkrytmi teda neboli jaskyne plné pokladov, ale ľudia. Valasi a krčmári dávali jedlo a prístrešie, kupovali pušný prach a varovali pred blížiacimi sa hajdúchmi, stoličnou políciou¹. Pre Jánošíkovu rodnú obec je to doložené: roku 1712 zaznamenal súd v Tepličke nad Váhom, že obyvatelia Terchovej pod Malou Fatrou sa stýkali so zbojníkmi a dávali im jedlo a nocľah⁵.

Jánošíkova vlastná trasa Liptovom viedla cez salaše v Revúcach, Likavke (dva), Bobrovci, Porúbke, Hybiach a Važci; na každom zabili ovcu¹. Medzi Východnou a Važcom olúpili kupcov o víno, pri Kraľovanoch prepadli na plti na Váhu manželku evanjelického farára¹.

Ako vrchnosť udierala späť

Zákony hovorili jasne. Zbojníci mali byť popravení pri ceste, kde lúpili, a ponechaní na výstrahu (zákony 1546/51, 1548/48 a 1622/64). Roku 1548 nariadil snem vyrúbať les na 200 lakťov po oboch stranách ciest². Zákon 38/1655 dokonca zakazoval omilostiť chyteného zbojníka šľachtického pôvodu².

Leopoldov mandát z roku asi 1699 odporúčal stoliciam nasadiť do bánd svojich agentov². Neskôr nasledovali ďalšie nariadenia: roku 1717 prikázal Karol VI. chrániť kráľovské cesty a trestať každého, kto zbojníkom pomáhal³; roku 1726 a 1735 pribudli mandáty, ktoré počítali aj s vojenskou pomocou a s nasadením miestnych obyvateľov².

V teréne naháňali bandy stoliční drábi či hajdúsi¹. Niekedy sa chopili iniciatívy aj dedinčania: roku 1735 chytili zbojníkov sami ľudia zo Zubrice³. Pri výsluchu bolo bežné mučenie v ľahšom a ťažšom stupni. Jánošík odpovedal na mučidlách na 29 otázok; text sa zachoval len v odpise z roku 1844, tzv. „Fassio Janossikiana“⁵.

Šibenica, hák, meč a koleso

Základom trestov bolo Tripartitum Štefana Verbőciho z roku 1517:

Doložené „fures scilicet patibulo; praedones vero palo, vel rota, caeteri autem gladio“ – „zlodeji na šibenicu, zbojníci však na kôl alebo koleso, ostatní mečom“ (Tripartitum I/15). Na toto miesto a na zákony 13/1625 a 26/1655 sa roku 1713 odvolávala aj obžaloba proti Jánošíkovi⁴.

Sporné Čo presne znamená palo, vykladajú historici rozdielne: Uličný ho prekladá ako narazenie na kôl⁴, Mrva ako „kolom alebo kolesom“².

V praxi vykonávali liptovské súdy v 18. storočí štyri druhy trestu smrti: obesenie, zavesenie na hák, sťatie mečom a lámanie kolesom. Pri všetkých mohlo byť telo potom „vpletené do kolesa“ a vystavené¹. Ani pomocníci nevyšli naprázdno: krčmár z Liptovského Ondreja dostal osem mesiacov väzenia a 240 palíc¹.

Celkový počet popráv v regióne pramene neuvádzajú; tabuľka ukazuje len doložené jednotlivé prípady. Pri Jánošíkovi je rozsudok istý, o dni a mieste popravy – 17. alebo 18. marca 1713 v Liptovskom Mikuláši – istota nie je⁶.

Ďalší zbojníci: portréty s dátumami

Jánošík nebol prvý ani posledný. Nasledujúcich mužov zachytávajú spisy alebo seriózne práce – a ich dátumy vyvracajú nejednu legendu.

Tomáš Uhorčík z Predmiera (dnes časť Turzovky) zbíjal podľa Mrvu už okolo roku 1704². Jánošík ho ako vojak strážil v Bytči a roku 1711 sa pridal k jeho bande; Uhorčík sa potom usadil v Klenovci pod menom „Martin Mravec“⁶⁵. „Martin Mravec“ teda nie je samostatný zbojník, ale Uhorčíkovo krycie meno⁵. Roku 1713 ho lámali kolesom⁶.

Ján Kružnica pôsobil v rokoch 1710 – 1713 v Dolnom Liptove – teda presne v Jánošíkovom čase – a skončil na šibenici¹. Peter Štefančík viedol okolo roku 1700 v Hornom Liptove bandu s najmenej tromi mužmi; žaloba žiadala hák alebo štvrtenie, súd trest zmiernil na povraz¹.

Ondráš z Janovic (Ondřej Fuciman), narodený 13. novembra 1680, zbíjal v rokoch 1711 – 1715 v Sliezskych Beskydách. Roku 1715 ho zabil jeho druh Juráš (Jiří Fuciman), ktorého popravili 17. apríla 1717 v Tešíne⁸. Už titulok článku v českom Deníku zhŕňa stav poznania: Ondráš vraj nezabíjal, ale ochrancom chudobných nebol⁸.

Jakub Surovec, narodený roku 1715 v Tisovci, zbíjal v rokoch 1739 – 1740 na Horehroní, v Gemeri, Liptove, na Orave a v Poľsku. Chytili ho 16. septembra 1740 a 10. novembra 1740 ho v Brezne lámali kolesom⁷. Jeho banda vykradla kostol vo Valaskej, farbiara v Slanici a mýtnicu v Mýtnej³.

Oleksa Dovbuš (1700 – 24. augusta 1745) viedol opryškov v huculských Karpatoch Poľsko-litovskej únie, najmä v rokoch 1738 – 1745, kým ho nezastrelil Stepan Dzvinčuk⁹. Na Ukrajine je ľudovým hrdinom podobne ako Jánošík na Slovensku⁹.

„Ilčík“ sa niekedy kladie do Jánošíkovej blízkosti, žil však asi o 70 rokov skôr: Ilja Jašek z moravských Dubnian bol obesený roku 1642 pri Hodoníne¹⁰. Členom Jánošíkovej družiny byť nemohol.

Michal Vdovec (aj Vdovčík), „gemerský Jánošík“, bol pokrstený 28. februára 1803 a obesený koncom decembra 1832¹¹². Ukazuje, že jednotliví zbojníci sa objavovali hlboko do 19. storočia – dávno po vrchole javu.

Hobsbawm a „šľachetný zbojník“

Roku 1959 zaviedol britský historik Eric Hobsbawm v knihe Primitive Rebels pojem sociálneho banditu a roku 1969 ho rozpracoval v knihe Bandits¹²¹³. Myslí tým roľníckych psancov, ktorých pán a štát považujú za zločincov, ale ktorí zostávajú zakorenení v roľníckej spoločnosti a jej ľudia ich vnímajú ako hrdinov, zástancov, mstiteľov a bojovníkov za spravodlivosť¹². Hobsbawm rozlišoval šľachetného zbojníka, mstiteľa a hajduka; Jánošíka uviedol popri Robinovi Hoodovi a Diegovi Corrientesovi ako vzorový prípad šľachetného zbojníka¹³. Jeho najznámejšia veta o ňom znie: „Nobody who is insignificant has several hundred songs made about him, like Janošik“ – „Nikto bezvýznamný nemá o sebe niekoľko stoviek piesní ako Jánošík“¹⁴.

Legenda Obraz zbojníka, ktorý bohatým berie a chudobným dáva, je podľa Hobsbawma hlavným znakom „šľachetného zbojníka“¹³. U Jánošíka však nepochádza zo spisov, ale z neskoršej ľudovej tradície a literatúry⁴.

Kde Jánošík zapadá: bol synom dediny, nie vydedencom; Terchová preukázateľne dávala zbojníkom jedlo a nocľah⁵. Jeho sláva, piesne a povesti z neho robia presne tú postavu, ktorej posmrtnú slávu Hobsbawm opisuje¹⁴.

Kde nezapadá: spisy ukazujú bežnú bandu. Olúpila kupcov o víno, prepadla farárovu manželku na plti a zabíjala ovce valachov – teda práve tých malých ľudí, ktorých mala údajne obdarúvať¹. Floreková v procesoch nenachádza cielený boj proti pánom³ a Uličný považuje zbojníkov jednoducho za zločincov⁴. Samotný Hobsbawmov model je sporný; už roku 1972 s ním polemizoval Anton Blok¹⁴ a ďalšie námietky zhŕňa bádanie o sociálnom banditizme¹². Pre Karpaty k tomu pristupuje Mrvovo zistenie, že šľachtici zbojníkov chránili a podieľali sa na koristi² – opak boja proti pánom.

Hobsbawmov pojem teda dobre vysvetľuje, ako sa zo zbojníka stal hrdina – ale sotva to, kým zbojníci naozaj boli. Na túto otázku zostávajú najspoľahlivejším prameňom súdne protokoly z Liptova a Oravy.