Horné Uhorsko okolo roku 1700 – vojna, mor a právo v Jánošíkovom svete

Juraj Jánošík žil v rokoch 1688 – 1713 na severe Uhorského kráľovstva, ktoré ovládali Habsburgovci – na území, ktoré sa nazývalo „Horné Uhorsko“ a ktoré zhruba zodpovedá dnešnému Slovensku³⁴. Jeho krátky život pripadol na obdobie otrasov: koniec tureckých vojen v roku 1699, Rákociho povstanie v rokoch 1703 – 1711 a poslednú veľkú morovú epidémiu v rokoch 1709 – 1714⁴⁵¹¹. Jánošík bol v tom čase kuruckým vojakom, cisárskym strážnikom a napokon zbojníckym kapitánom – každú z týchto úloh vysvetľuje doba, v ktorej žil¹².

Keď farár Michal Smutko 25. januára 1688 vo Varíne pokrstil dieťa Martina Jánošíka a Anny Czisznikovej, od popráv v Prešove neuplynulo ani päť mesiacov¹¹³. Keď Liptovská stolica v marci 1713 odsúdila Jánošíka na smrť, mor v krajine ešte neutíchol²¹¹. Medzi tým leží 25 rokov, počas ktorých sa mladík z horskej dediny ocitol medzi veľkou politikou, panstvom a neúprosným trestným právom.

Kráľovstvo pod habsburskou korunou

Samostatný slovenský štát okolo roku 1700 neexistoval. Krajina medzi Dunajom a Tatrami patrila k Uhorskému kráľovstvu, v ktorom v rokoch 1526 – 1867 vládli Habsburgovci⁴. Keďže Budín bol až do roku 1686 v osmanských rukách, hlavným mestom bol v rokoch 1536 – 1783 Prešporok (Bratislava, maď. Pozsony)⁴.

Uhorský kráľ z habsburského rodu nosil zároveň cisársku korunu. Uhorsko si však zachovalo vlastné zákony a vlastný snem a jeho šľachta si dávala svoje výsady opakovane potvrdzovať⁴⁸¹⁴. Napätie medzi viedenským centrom a uhorskými stavmi poznačilo celý Jánošíkov život – a napokon prerástlo do vojny.

Po Jánošíkovej smrti, v roku 1715, zriadil kráľ Karol III. (ako cisár Karol VI.) stálu armádu, ktorú podľa prehľadovej práce „úplne financovalo a obsadzovalo nešľachtické obyvateľstvo“⁴. Priamu vojnovú daň, contributio, platili iba sedliaci a mestá⁹.

Čo vlastne znamenalo „Horné Uhorsko“

Encyclopaedia Beliana Slovenskej akadémie vied uvádza latinské tvary Hungaria Superior alebo Partes regni Hungariae superiores, nemecky Oberungarn, maďarsky Felsőmagyarország³. Pôvodne názov označoval iba severovýchodné stolice okolo Košíc: Gemer, Spiš, Zemplín, Abov, Šariš, Turňu a Uh. Až neskôr, do roku 1918, znamenal „prakticky celé územie Slovenska“³.

V užšom, staršom zmysle Trenčín, Liptov a Orava – Jánošíkov domov a dejisko jeho činov – do „Horného Uhorska“ okolo Košíc nepatrili. Širšie používanie pojmu je však pre obdobie okolo roku 1710 bežné³.

Stolice: Jánošíkova mapa

Dôležitejšia než „Horné Uhorsko“ bola pre vtedajších ľudí stolica (maď. vármegye, nem. Komitat). Mala vlastnú políciu – hajdúchov či drábov – a v sedrii (sedes iudiciaria) súd, ktorý mohol vynášať rozsudky smrti¹. Kto zbíjal vo viacerých stoliciach, mal proti sebe viacero vrchností: na procese s Jánošíkom v Liptove sa zúčastnili aj zástupcovia Trenčianskej stolice a kládli mu vlastné otázky¹.

Obžaloba z roku 1713 vymenúva stolice, v ktorých mal zbíjať: Trenčiansku, Nitriansku, Turčiansku, Liptovskú, Oravskú „a iné“, ba aj Sliezsko¹.

V roku 1712 hlásil generál Ján Pálfi, že zbojníctvo sa šíri v Trenčianskej, Oravskej a Liptovskej stolici, ale aj na Spiši a v Šariši¹.

Po tureckých vojnách: Karlovický mier

Jánošík sa narodil do sveta, v ktorom Osmani ešte ovládali veľkú časť Uhorska. Obrat nastal v roku 1683 neúspešným obliehaním Viedne, v roku 1686 dobyli Habsburgovci späť Budín⁴. Karlovický mier z roku 1699 priniesol Habsburgovcom napokon väčšinu osmanského Uhorska; Sedmohradsko zostalo formálne autonómne, no pod rakúskymi gubernátormi⁴.

Mier navonok neznamenal bezpečie vnútri krajiny. V tom istom roku 1699 sa cisár Leopold I. sťažoval, že zbojníci plienia dediny pri Pezinku a Svätom Jure, ba dokonca pred bránami Bratislavy¹. Jeho mandáty z rokov 1699 a 1700 odporúčali stoliciam nasadzovať do zbojníckych družín špehov¹. Jánošík mal vtedy jedenásť rokov.

Kuruci proti labancom: Rákociho povstanie 1703 – 1711

Rákociho stavovské povstanie proti Habsburgovcom sa začalo 15. júna 1703 a formálne sa skončilo 1. mája 1711⁵. Jednou z jeho príčin bolo prenasledovanie protestantov a zaberanie pôdy⁴. Dňa 13. júna 1707 vyhlásil Ónodský snem Habsburgovcov v Uhorsku za zosadených⁵.

Povstalci sa nazývali kuruci; slovo pochádza pravdepodobne z turečtiny a znamená „vzbúrenec“. Ich protivníkov, cisárskych prívržencov, volali labanci – pôvodne išlo o pomenovanie rakúskych vojakov⁶. Kurucké vojská podľa prehľadovej práce tvorili „prevažne schudobnená nižšia šľachta a poddaní vrátane uhorských protestantských roľníkov a Slovanov“⁶.

Uprostred vojny sa Jánošík prvý raz objavuje v písomnostiach ako dospelý: uvádza ho súpis kuruckého pešieho pluku plukovníka Viliama (Wilhelma) Winklera z 2. decembra 1707¹. Bolo to pol roka po Ónode. Jánošík mal takmer dvadsať rokov.

Historik Ivan Mrva píše, že osemročná kurucká vojna dala zbojníctvu „nebývalé rozmery“: poddaní povolaní do stoličných plukov dezertovali a dávali sa na zboj¹. Tomáš Uhorčík, neskorší Jánošíkov kapitán, zbíjal už približne od roku 1704¹.

Bitka pri Trenčíne 3. augusta 1708

Rozhodujúca bitka na severe sa odohrala 3. augusta 1708 pri Trenčíne, v priestore Turnej, Soblahova a Lehoty. Asi 15 000 kurucov s 12 delami stálo proti približne 5 000 cisárskym a 3 000 srbským pomocným vojakom pod velením Heistera a Pálfiho⁷. Kuruci boli takmer dvakrát silnejší – a predsa utrpeli ťažkú porážku: asi 3 000 mŕtvych a ranených, 500 zajatých a stratu všetkých 12 diel. Cisárska strana stratila len okolo 200 mužov⁷.

Rozhodla náhoda: Rákociho kôň sa potkol, knieža spadlo a stratilo vedomie. Jeho vojsko ho považovalo za mŕtveho a dalo sa na útek⁷⁵.

Sporné Bol Jánošík pri Trenčíne? Doložený je len súpis z decembra 1707¹. Historik Miroslav Nemec píše, že Jánošík opustil kurucov „pravdepodobne po bitke pri Trenčíne“². Dokument, ktorý by potvrdzoval jeho účasť v bitke alebo zajatie, nie je známy. Nedoložený je ani skorší vstup do kuruckého vojska, ktorý niektoré podania kladú už do roku 1703¹.

Isté je, čo prišlo potom: Jánošík slúžil v cisárskom vojsku, teda u labancov, ako strážnik na zámku v Bytči. Strážil tam väzňov – medzi nimi zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka z Predmiera². Z kuruca sa stal labanc. V roku 1710 ho rodičia z vojska vykúpili².

Satmár 1711: mier bez Rákociho

Dňa 29. apríla 1711 podpísali Pálfi za Habsburgovcov a Károlyi za kurucov Satmársky mier. Rákoci ho odmietol a odišiel do Poľska. Dňa 1. mája 1711 zložilo pri Majténach asi 12 000 kurucov prísahu vernosti kráľovi⁸. Mier priniesol všeobecnú amnestiu, záruky náboženskej slobody a ústavy a potvrdenie šľachtických výsad výmenou za prísahu vernosti⁸; zároveň sa potvrdilo oslobodenie šľachty od priamych daní⁹.

Necelý polrok po Majténach, na jeseň 1711, sa Jánošík pridal k Uhorčíkovej družine².

Poddaní, robota a deviatok

Sedliaci v kráľovstve boli poddanými zemepána. Právnym základom bol zákon z roku 1514, prijatý po povstaní Juraja Dóžu a prevzatý do Verbőciho Tripartita. Odsúdil sedliakov na „číre a večné sedliactvo“ (mera et perpetua rusticitas) a určil ich povinnosti⁹:

• 1 zlatý (forint) „dymovej dane“ z domácnosti,
• jeden deň roboty týždenne,
• jednu sliepku mesačne a dve husi ročne,
• deviatok zemepánovi a desiatok cirkvi,
• jedno vykŕmené prasa z desiatich usadlostí.

Na papieri to bolo ťažké bremeno. Prax však vyzerala inak, a práve to je dôležité: v niekdajšom Kráľovskom Uhorsku a v severných horských oblastiach sa pred urbárskou reformou bežne odrábalo „okolo desať alebo dvanásť dní ročne“. Až od konca 50. rokov 18. storočia rástli nároky k 52 dňom podľa zákona z roku 1514⁹. Historik Robert Gray zdôrazňuje, že miestne zvyklosti sa veľmi líšili, a za spornú považuje už samotný preklad slova rusticus ako „nevoľník“⁹.

Slobodné sťahovanie poddaných bolo obnovené v rokoch 1538 – 1547. Od roku 1608 mali stolice právomoc nad vzťahmi medzi pánom a poddaným; sedliaci navyše odrábali 12 dní ročne na cestách a opevneniach⁹. Na panstvách Esterháziovcov poddaní v rokoch 1711 – 1712 vyjednávali, aby sa robota obmedzila na 52 dní ročne a najviac dva dni do týždňa, alebo aby ju mohli nahradiť platbou 4 zlatých z usadlosti⁹.

Ako málo platil poddaný pred zákonom, ukazuje homagium, právna „cena“ človeka: 40 zlatých dukátov za sedliaka, 200 za šľachtica¹. Historička Floreková napriek tomu v oravských zbojníckych procesoch nenašla „cieľavedomý boj proti pánom“; ako motívy uvádza hospodársky tlak, rastúcu feudálnu rentu a túžbu rýchlo zbohatnúť¹.

Valasi a pastieri: svet salašov

Hory okolo Terchovej, v Liptove a na Orave formovalo pastierstvo. Od 14. do 17. storočia osídľovali kolonisti na valašskom práve pohoria severného a stredného Slovenska. Najprv prichádzali rumunské a rusínske skupiny, neskôr najmä domáci Slováci, Poliaci a Rusíni. Kolonizácia zasiahla Gemer, horné Pohronie a tiež Liptov, Oravu a Trenčiansko¹⁰.

Po počiatočných slobodných rokoch odvádzali osadníci dvadsiatok oviec a poplatky z dobytka, syra, bryndze, zveriny, kože a súkna. Vykonávali strážnu službu a neskôr aj práce v lese; na čele dedín stáli dediční richtári – šoltýsi alebo vajdovia. V 17. storočí už valasi splynuli s ostatným dedinským obyvateľstvom¹⁰.

Tento pastiersky svet bol živnou pôdou zbojníctva. Zbojníci v Liptove a na Orave boli podľa súdnych spisov prevažne pastieri (valasi, bačovia), potom paholci, menej často vojaci či bývalí kuruci, väčšinou vo veku 20 až 40 rokov¹. Pastieri a krčmári im dávali jedlo a prístrešie, kupovali pušný prach a varovali ich pred stoličnými hajdúchmi¹. Jánošík sám putoval po Liptove od salaša k salašu – Revúce, Likavka, Bobrovec, Porúbka, Hybe, Važec – a na každom dal zabiť ovcu¹. A 17. augusta 1712 zaznamenal panský súd v Tepličke nad Váhom, že Terchovci dávali zbojníkom jedlo a prístrešie¹.

Legenda Často sa hovorí, že zbojníci chodili „od Jura do Michala“ (od 24. apríla do 29. septembra). Ako pevné pravidlo to odborná literatúra nedokladá. Doložený je vzorec z Oravy z roku 1735: „V lete sa zdržiavali v hore, chodili na salaše, kde im valasi dávali jesť a niekedy aj nocľah. V zime sa rozišli domov alebo sa skrývali u známych či príbuzných.“ Tá istá družina sa však v horách znova stretla už v polovici januára¹.

Mor a hlad 1709 – 1714

Kým vojna doznievala, prišiel nepriateľ, proti ktorému nepomohlo nijaké vojsko. Posledná veľká morová epidémia na území Slovenska trvala v rokoch 1709 – 1714¹¹. Niektoré mestá prišli až o tretinu obyvateľov; prešovská matrika pochovaných z roku 1710 zaznamenáva obete moru¹¹.

Pre celé Uhorské kráľovstvo odhaduje maďarský vzdelávací portál počet obetí moru v rokoch 1708 – 1711 na približne 400 000 – oproti asi 80 000 padlým v celej vojne¹². Takéto celkové čísla sú odhady; spoľahlivejšie sú spočítané obete jednotlivých miest, ako ich ukazuje graf.

Po epidémii zostávali opustené gazdovstvá. Súpis panstva Michalovce z roku 1715 uvádza spustnuté usadlosti¹¹; v celom Uhorsku boli v rokoch 1715 – 1721 mnohé usadlosti aj celé dediny zapísané ako puszta, teda pusté⁹. Vojna a mor zanechali vyčerpanú krajinu; spoľahlivé čísla o neúrode a hlade v Jánošíkovom kraji však pramene použité v tomto článku neposkytujú.

Jánošíkove zbojnícke roky – od jesene 1711 do zatknutia na prelome rokov 1712/1713 alebo začiatkom marca 1713 – spadali priamo do morových rokov²¹¹. Či epidémia ovplyvnila trasy družiny, spisy nehovoria.

Viera a protireformácia

Náboženstvo nebolo okolo roku 1700 súkromnou vecou, ale politikou. Od 5. marca do 12. septembra 1687 dal mimoriadny súd generála Antonia Caraffu v Prešove popraviť 24 evanjelických mešťanov a šľachticov; obviňovali ich zo sprisahania s Tököliho povstalcami. Udalosť vošla do dejín ako „Prešovské jatky“¹³.

Kurucké hnutie malo oporu medzi protestantmi, ktorí sa bránili protireformácii⁶, a Rákociho vojna sa rozhorela aj pre prenasledovanie protestantov⁴. Satmársky mier preto výslovne zaručil náboženskú slobodu⁸.

Jánošík bol pokrstený ako katolík – vo farnosti Varín, kam patrila Terchová¹. Medzi jeho obete patrila manželka evanjelického farára z Liptovského Jána, ktorú olúpil na plti na Váhu pri Kraľovanoch¹. Náboženský motív pramene neuvádzajú.

Právo a trest: Tripartitum a Praxis criminalis

Uhorské trestné právo sa opieralo o Tripartitum Štefana Verbőciho z roku 1517. Titul I/15 stanovuje: „fures scilicet patibulo; praedones vero palo, vel rota, caeteri autem gladio“ – „zlodejov na šibenicu, zbojníkov na kôl alebo koleso, ostatných mečom“¹.

Sporné Ako preložiť slovo palo, je sporné. Právny historik Uličný ho číta ako narazenie na kôl¹. Ivan Mrva prekladá „kolom alebo kolesom“, teda kôl alebo koleso¹.

Popri ňom existovala Praxis criminalis Ferdinanda III., vydaná vo Viedni 30. decembra 1656. Kardinál Kolonič ju dal v roku 1687 vytlačiť pre Uhorsko v Trnave a v roku 1696 bola pripojená k vydaniu Corpus Juris Hungarici. Snem v rokoch 1728 – 1729 ju posudzoval, ako zákon ju však nikdy neprijal – napriek tomu ovplyvňovala trestné konanie až do polovice 19. storočia¹⁴.

Zákony proti zbojníkom boli prísne, ich vymáhanie slabé. Zbojníkov mali popravovať pri ceste, kde lúpili, a nechať ich visieť na výstrahu; v roku 1548 sa žiadalo vyrúbať les na 200 lakťov po oboch stranách ciest¹. Zákon 38/1655 dokonca zakazoval omilostiť chyteného zbojníka šľachtického pôvodu¹. Že sa takéto zákony stále obnovovali, malo svoj dôvod: šľachtici zbojníkov chránili alebo sa s nimi delili o korisť¹.

Výsluchy na mučidlách v ľahšom a ťažšom stupni boli bežné¹. Jánošíkova obžaloba sa odvolávala na zákon 13/1625, zákon 26/1655, Tripartitum I/15 a na piate a siedme prikázanie¹. Záznam jeho útrpného výsluchu, „Fassio Janossikiana“, sa zachoval len v odpise Janka Kráľa z roku 1844¹. Rozsudkom zo 17. marca 1713 ho odsúdili na prehnanie hákom cez ľavý bok a zavesenie². Či bol vykonaný presne takto a či 17. alebo 18. marca, doložené nie je¹.

Doložené V Liptove sú pre 18. storočie doložené tresty obesenia, zavesenia na hák, sťatia mečom a lámania kolesom; telo potom často „vplietli“ do kolesa a vystavili¹. Uhorčíka v roku 1713 lámali kolesom, Jánošíkovho brata Jána odsúdil panský súd v Tepličke nad Váhom 18. decembra 1713 na smrť obesením¹².

Koľko ľudí žilo v krajine?

Počty obyvateľov okolo roku 1700 sú neisté, pretože prvé daňové súpisy z rokov 1715 – 1721 boli neúplné⁹.

Sporné Robert Gray z týchto súpisov odvodzuje približne 4,5 milióna obyvateľov Uhorska⁹. Anglická prehľadová práca o kráľovstve naopak uvádza, že obyvateľstvo sa v rokoch 1720 – 1787 viac ako strojnásobilo na 8 miliónov – čo pre rok 1720 predpokladá menej než 2,7 milióna⁴. Každé celkové číslo je len prepočtom.

Isté je, že vojna a mor krajinu vyčerpali a mnohé gazdovstvá boli pusté⁹¹¹. V takejto krajine sa pohybovali malé zbojnícke družiny s asi tromi a veľké s desiatimi i viac mužmi – a vždy boli odkázané na pomocníkov¹.

Jánošíkov život v zrkadle doby

Keď položíme Jánošíkove doložené životné zastávky vedľa udalostí jeho čias, do seba zapadajú: pokrstený pár mesiacov po prešovských popravách¹¹³, kurucký vojak pol roka po Ónode¹⁵, cisársky strážnik po porážke pri Trenčíne⁷², vykúpený z vojska uprostred morových rokov²¹¹, zbojník na jeseň po Satmárskom mieri⁸² a odsúdený rok po Pálfiho správe o bujnejúcom zbojníctve¹.

Jánošík nebol výnimkou, ale dieťaťom svojej doby: „karpatské zbojníctvo“ vrcholilo od 16. storočia približne do polovice 18. storočia¹. Od iných zbojníkov ho neodlišuje jeho život, ale to, čo z neho urobili ďalšie generácie.