Proces a poprava 1713 – Jánošík pred súdom Liptovskej stolice

Juraja Jánošíka vypočúvali, mučili a odsúdili 16. a 17. marca 1713 na súde Liptovskej stolice vo Svätom Mikuláši (dnes Liptovský Mikuláš): mal byť prehnaný hákom cez ľavý bok a zavesený¹². Kedy a kde bol rozsudok vykonaný, nie je zaprotokolované – tradícia uvádza 17. alebo 18. marec 1713 a popravisko „Šibeničky“ na východ od mesta³⁴⁶.

Máloktorá etapa jeho života je doložená tak dobre ako tieto dva dni. Protokol dodnes leží v Štátnom archíve v Bytči a odpis strateného útrpného výsluchu pochádza z pera básnika Janka Kráľa². Práve preto sa oplatí pozrieť sa pozorne: spisy neukazujú hrdinu, ktorý tancuje pod šibenicou, ale 25-ročného zbojníckeho kapitána, ktorý sa pokúsil chrániť priateľa, na mučidlách sa priznal a bol odsúdený podľa platného uhorského práva.

Posledné zatknutie v Klenovci

Ako Jánošíka chytili, súdne spisy neprezrádzajú. Historik Ivan Houdek to už v roku 1929 triezvo skonštatoval: „Ako a kde sa to stalo, o tom niet v súdnych spisoch ani zmienky, odkázaní sme v tom len na podanie.“²

Väčšina literatúry kladie zatknutie do Klenovca v niekdajšej Malohontskej stolici. Tam žil Jánošíkov bývalý kapitán Tomáš Uhorčík pod falošným menom „Martin Mravec“ a liptovskí stoliční hajdúsi zbojníka zajali v jeho dome¹²⁹. Slovenská Wikipédia podľa staršej literatúry uvádza asi 25 – 30 drábov pod vedením zemana Andreánskeho, pričom pátranie z Liptova riadil Emerich Kubínyi¹¹. Miesto sa v Klenovci dodnes volá „Mravcov vŕšok“¹¹.

Prečo práve Liptov? Jánošík na jeseň 1712 prepadol medzi Východnou a Važcom manželku – alebo vdovu – cisárskeho dôstojníka von Schardona. Stolica ju musela odškodniť, a tak mala vlastný záujem páchateľa chytiť⁶¹¹.

Nebolo to prvé zatknutie. Už na jeseň 1712 Jánošíka a „Mravca“ zadržali v Klenovci a držali v kaštieli v Hrachove, no po príhovore malohontského podžupana Pavla Lániho ich prepustili – nie že by ušli, ako tvrdia neskoršie rozprávania⁹¹¹.

Sporné Kedy a kde Jánošíka naposledy zatkli? Miroslav Nemec datuje zatknutie „na prelom rokov 1712/1713“¹⁴. Obec Klenovec a historička Diana Duchoňová uvádzajú „začiatok marca 1713“⁹¹⁰. Klenovec ako miesto je v odbornej literatúre takmer jednotný názor; verzia, že ho chytili vo Valaskej Dubovej, pochádza z ľudovej tradície². Keďže spisy mlčia, obe otázky ostávajú otvorené.

Väzenie: kaštieľ v Palúdzke, alebo mestské väzenie?

Kde Jánošík čakal na súd? V Liptovskom Mikuláši sa odedávna hovorí, že ho väznili v kaštieli Vranovo v Palúdzke – v sídle, ktoré vtedy patrilo neskoršiemu predsedovi súdu Ladislavovi Okolicsányimu⁶¹¹.

Historik Miroslav Nemec z Múzea Janka Kráľa túto tradíciu v roku 2022 preskúmal v Historickom časopise. Vychádza z poznámky básnika Sama Chalupku z roku 1868 – z rodinného rozprávania zapísaného 155 rokov po udalostiach¹.

Sporné Vranovo, alebo Svätý Mikuláš? Podľa Nemca je väznenie vo Vranove „nepravdepodobné“: stolica už vtedy konala trestné sedrie vo Svätom Mikuláši, mestské väzenie je tam doložené od konca 17. storočia a stolica ho neskôr využívala pre svojich väzňov. Vranovo však úplne nevylučuje¹. Mesto Liptovský Mikuláš tradíciu o Palúdzke naďalej spomína⁶.

Súd a jeho právo

Pojednávanie sa konalo pred sedriou, trestným súdom Liptovskej stolice, vo Svätom Mikuláši. Prítomní boli aj zástupcovia Trenčianskej stolice a kládli vlastné otázky – veď mnohé prepady spáchala družina práve tam, v okolí Žiliny a Strečna²¹¹.

Úlohy boli rozdelené jasne¹¹¹:

Obžaloba sa začína po latinsky a nazýva ho „providum Georgium Janossik publicum praedonem seu malefactorem“ – „opatrného Juraja Jánošíka, verejného lupiča či zločinca“². Slovenská časť mu vyčíta, že zavrhol Božie prikázania aj zákazy a pokuty krajinského práva, stal sa „zbojnyczkim wudczem“, teda zbojníckym vodcom, ľudí – kupcov i iných – zbíjal, ranil a mordoval a pána farára tak smrteľne poranil, že musel zomrieť². Že protokol mieša latinčinu a slovenčinu, bol zámer: obžalovaný mal obvineniam rozumieť².

Ako právny základ obžaloba citovala uhorské právo: článok 13 z roku 1625, článok 26 z roku 1655 a Tripartitum Štefana Werbőczyho (časť I, titul 15), k tomu piate a siedme prikázanie². Tripartitum určovalo pre zlodejov šibenicu a pre lupičov kôl alebo koleso: „fures scilicet patibulo; praedones vero palo, vel rota, caeteri autem gladio“ – „zlodeji totiž na šibenicu, lupiči však na kôl alebo koleso, ostatní mečom“². Súd sa opieral aj o Kitonichovu príručku Directio methodica processus iudiciarii¹¹.

Doložené Nijaká „Carolina“. Občas sa píše, že Jánošíka odsúdili podľa Constitutio Criminalis Carolina. To nie je pravda: Carolina (1530/1532) bola trestným zákonníkom Svätej ríše rímskej a Uhorské kráľovstvo do ríše nepatrilo¹². Protokol sa sám odvoláva na uhorské právo². Trestné konanie v Uhorsku popri tom ovplyvňovala habsburská Praxis criminalis z roku 1656: v roku 1687 ju pre Uhorsko vytlačili v Trnave, zákonnú platnosť tam nikdy nezískala, no pôsobila až do 19. storočia¹³.

Ako Liptov zaobchádzal so zbojníkmi, ukazujú iné prípady: doložené sú obesenie, zavesenie na hák, sťatie mečom a lámanie kolesom; telo potom mohli vpliesť do kolesa a vystaviť. Okolo roku 1700 žalobca žiadal pre istého Petra Štefančíka hák alebo rozštvrtenie – rozsudok zmiernili na obesenie².

Prvý deň, 16. marca 1713: priznanie a konfrontácia

Proces sa začal dobrovoľným priznaním, v prameňoch nazývaným Fassio Janossikiana²¹¹. Najprv prišlo na rad 17 otázok Trenčianskej stolice. Na tie Jánošík odpovedal pomerne otvorene a postavili ho zoči-voči dvom poškodeným: žilinskému kupcovi Jánovi Šipošovi, ktorého družina olúpila v októbri 1711 a v máji 1712, a zlatníkovi Jánovi Skalkovi, tiež zo Žiliny, ktorému vzali prstene, strieborné lyžice a palaš²¹¹.

Inak to bolo pri 29 otázkach Liptova. Na 14 Jánošík neodpovedal vôbec, na 10 len vyhýbavo²¹¹. A klamal, aby chránil priateľa: Uhorčík vraj zomrel v Kremnických vrchoch. V skutočnosti „Martin Mravec“ sedel v tom istom väzení – zatiaľ neodhalený¹¹.

Žalobca Čemický žiadal smrť narazením na kôl, hákom alebo kolesom, s predchádzajúcim mučením. Obhajca Palugyay navrhol oslobodenie¹¹.

Druhý deň, 17. marca 1713: mučenie

Na druhý deň súd rozhodol: keďže Jánošík neprezradil ani prechovávačov, ani kde je korisť, má byť podrobený „ľahšiemu, potom i ťažšiemu mučeniu“¹¹. Útrpné vypočúvanie v ľahšom a ťažšom stupni bolo v trestnom konaní tej doby bežné².

Prostriedky mučenia tu neopisujeme. Zaznamenaný je výsledok: Jánošík odpovedal na sedem otázok. Priznal prepady Schardonovej a oravského zemana Zmeškala a označil skrýšu – buk pri jedli „s vyrezanou rukou“ na ceste z Jablonky do Klenovca¹¹.

Obhajca teraz predniesol dva dôvody na zmiernenie: Jánošík je mladý a nikoho nezabil ani neporanil⁴¹¹.

Drobná nejasnosť ostáva: archivár Peter Vítek datuje záznam útrpného výsluchu na 16. marca 1713, väčšina ostatných prác ho kladie na druhý deň procesu²¹¹.

Farár z Domaniže

Ťažko vážil prípad, pri ktorom Jánošík sám nestrieľal. V septembri 1712 – 4. alebo 8. – postrelili na ceste z Frivaldu (dnes Rajecká Lesná) domanižského farára Juraja Vrtíka; zomrel 2. októbra. Domanižská matrika zomrelých zaznamenáva: „a duobus praedonibus traiectus est“ – „dvaja lupiči ho prestrelili“⁵.

Jánošík na 13. trenčiansku otázku vypovedal: „Dva tovarišia Plavčík z Dunajova a Turiak predpsaní strelili naňho a on v ten čas vodu pil na studni, a že od toho pátera nič nevzali a že ho Huncaga postrelil.“⁵¹¹ Či vodu pil Jánošík, alebo farár, veta nechá otvorené¹¹.

Súd skonštatoval, že farára zastrelili jeho tovariši, „kde on též bol prítomný“⁵¹¹. Vlastný výstrel mu nepripísal; jeho prítomnosť však súdu stačila, aby ho považoval za spoluvinného.

Rozsudok v plnom znení

Rozsudok sa zachoval v pôvodnom slovenskom znení protokolu¹¹:

„Poneváč predepsaný Juro Janošak zavrhujúce prikázaní jak božské, tak též zákon krajinský predo dvema roky dal sa na zbojstvo a vúdcem aneb hajtmanem takovým se učinil … jeho tovariši, kde on též bol prítomný, pána pátera z Domaniže prestrelili a bezbožne zamordovali … Protož pro takové zlé účinky a prikázaním prestúpení má být na hák na levém boku prehnatý a tak na príklad jinších takových zločincov má být zavesený.“

V dnešnej slovenčine: „Pretože vyššie uvedený Juro Janošák, zavrhnúc prikázania Božie i krajinský zákon, sa pred dvoma rokmi dal na zbojstvo a urobil sa vodcom čiže hajtmanom takej [družiny] … jeho tovariši, pri čom bol aj on prítomný, pána farára z Domaniže prestrelili a bezbožne zavraždili … preto má byť za také zlé skutky a prestúpenie prikázaní prehnaný hákom cez ľavý bok a tak na výstrahu iným takým zločincom zavesený.“¹¹

Pozoruhodné sú dva detaily. Rozsudok hovorí o dvoch rokoch zbojstva, obžaloba o troch¹¹. A účel menuje výslovne: odstrašenie, „na príklad jinších“. Hák v Tripartite nebol, patril však k trestom, ktoré sa v Liptove ukladali².

Poprava: čo vieme a čo nie

Záznam o poprave nie je známy²¹¹. Tu sa začína pole dohadov.

Sporné Deň, miesto a spôsob popravy. Mesto Liptovský Mikuláš uvádza 17. marec⁶, Krajská knižnica v Žiline a obec Klenovec 18. marec 1713³⁹. Miroslav Nemec z Múzea Janka Kráľa v roku 2026 povedal: „Nevieme presne kedy, ale v nasledujúcich dňoch bol vykonaný aj ten samotný rozsudok.“⁴ Za miesto sa tradične považujú Šibeničky na východ od mesta medzi Okoličným a Vrbicou – na túto východnú stranu kladú písomné pramene vtedajšie mestské popravisko; Ivan Houdek naproti tomu uvažoval o mýtnici pri Váhu neďaleko palúdzkeho mosta²⁶. Či bol rozsudok naozaj vykonaný hákom, alebo obyčajným obesením, takisto nie je doložené¹¹.

Kata zrejme priviedli z Levoče, Banskej Bystrice alebo Žiliny – aj to je len predpoklad¹¹. Kde Jánošíka pochovali, nevie nikto. Tradíciu o „kuruckom cintoríne“ v Čemiciach nemožno overiť, pretože matrika zomrelých sa začína až rokom 1715². Na mieste dnes na Ulici 1. mája pripomína udalosť pamätník s replikou šibenice⁷.

Uhorčík, Hatala, Mikulčík a brat Ján

Jánošíkova lož o mŕtvom Uhorčíkovi dlho nevydržala. „Martina Mravca“ odhalili a odsúdil ho ten istý liptovský súd; jeho proces je v tom istom zväzku protokolu na stranách 568 – 573 a 577 – 578². Podľa historika Mariána Liščáka z Kysuckého múzea sa konanie začalo 19. apríla a 21. apríla 1713 Uhorčíka lámali kolesom⁸. Tradované je lámanie „od krku“, teda spôsob, ktorý viedol k rýchlejšej smrti¹².

Postihlo to aj pomocníkov. Panský súd v Tepličke nad Váhom 24. mája 1713 súdil Martina Hatalu alias Bartoviecha z Klenovca a Jána Mikulčíka z Poľska; obaja boli po mučení sťatí, pretože sa stýkali s Jánošíkom a Uhorčíkom². Ten istý súd 18. decembra 1713 odsúdil Jánošíkovho mladšieho brata Jána na smrť obesením – za pomoc bratovi².

Kde sú spisy uložené – a čo sa stratilo

Rozšírený omyl tvrdí, že originálne súdne spisy sa v 19. storočí stratili. Archivár Peter Vítek to uviedol na pravú mieru²:

• Zachoval sa protokol kongregácií Liptovskej stolice 1710 – 1717 (Protocollum I. Comitatus Liptoviensis), oddiel Series causarum criminalium, prípad č. 17, strany 563 – 567, dnes v Štátnom archíve v Žiline so sídlom v Bytči (fond Liptovská župa I., inv. č. 21). Obsahuje obžalobu, výťah z obhajoby, repliku žalobcu, rozhodnutie súdu, skutky priznané pri mučení a rozsudok.
• Zachovali sa aj otázky Trenčianskej stolice spolu s priznaním po konfrontácii so Šipošom a Skalkom (fond Trenčianska stolica, Iudicialia miscellanea).
• Stratil sa originál výsluchu s 29 liptovskými otázkami a útrpným výsluchom. Z liptovského archívu zmizol v tretej štvrtine 19. storočia. Poznáme ho z odpisu básnika Janka Kráľa, ktorý 15. septembra 1844 skolacionoval a podpísal Gašpar Fejérpataky-Belopotocký; dnes je v Slovenskom národnom múzeu v Martine.

Úplný prepis vyšiel v roku 1986 v Jubilejnom zborníku Literárnohistorického múzea Janka Kráľa².

V ktorom dome súd zasadal?

V roku 1712 stolica kúpila vo Svätom Mikuláši dom rodiny Hanzely, prestavala ho a od roku 1713 ho využívala ako prvý stoličný dom. Dnes v ňom sídli Múzeum Janka Kráľa na Námestí osloboditeľov¹. Mesto tu predstavuje súdnu sieň a „Jánošíkovu mučiareň“ a budovu označuje za pravdepodobné miesto procesu⁷.

Úplne isté to nie je. Houdek (1936) a historik Uličný (2010) pripúšťali popri starom Hanzelyovskom dome aj susednú Pongrácovskú kúriu¹².

Odkiaľ pochádzajú legendy o šibenici

Máloktorý obraz sa s Jánošíkom spája tak pevne ako jeho posledné chvíle pod šibenicou. Pozoruhodné je, že jediná časť, ktorá stojí v spisoch, je hák².

Legenda Tanec pod šibenicou. V ľudovej piesni Jánošík cestou na popravisko vyfajčí tri funty tabaku, niekoľkokrát obtancuje šibenicu a milosť odmietne slovami: „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“ Tieto verše zachytávajú antológie ľudovej slovesnosti (1958, 1988)². Vo filme Martina Friča (1935) tancuje posledný tanec a sám skočí na hák; „milosť, ktorá prišla neskoro“, je literárny motív, napríklad u Jiřího Mahena (1910)¹⁴. Žiadny z týchto motívov nemá oporu v spisoch.

Legenda má zrozumiteľné jadro: hák znamenal pomalú smrť a rozsudok chcel výslovne dať výstražný príklad¹¹. Ľudová slovesnosť a romantizmus z výstrahy urobili znamenie vzdoru. Je to kultúrne dedičstvo – nie však prameň k tomu, čo sa v marci 1713 skutočne stalo.

Rovnako málo podopierajú spisy obraz zbojníka, ktorý dával chudobným: kradlo sa súkno, plátno, prstene, zbrane, parochne a drobné sumy peňazí a nijaký prameň nedokladá rozdeľovanie chudobe¹⁰.