Jánošíkove zbojnícke roky 1711 – 1713: prepady, družina a lup

Juraj Jánošík bol zbojníkom len asi poldruha roka: okolo Michala (29. septembra) 1711 zložil zbojnícku prísahu v družine Tomáša Uhorčíka, ešte pred zimou sa stal jej kapitánom a na jar 1713 už stál pred súdom. Súdne spisy uvádzajú zhruba tucet prepadov medzi Žilinou a Vysokými Tatrami – na kupcov, šľachticov, zlatníka či vdovu po dôstojníkovi. Lup tvorilo najmä súkno, šatstvo, zbrane, prstene a malé sumy peňazí.¹³

Takmer všetko, čo o týchto rokoch vieme, pochádza z jedinej skupiny prameňov: z protokolu liptovskej stolice zo 16. a 17. marca 1713, z otázok Trenčianskej stolice a z odpisu výsluchu na mučidlách. Je to pohľad žalobcov a to, čo priznal väzeň – raz dobrovoľne, raz v bolestiach. Denník, listy ani svedectvá obetí sa nezachovali.¹³ S touto výhradou sa však dá príbeh zbojníckych rokov vyrozprávať prekvapivo presne.

Prísaha okolo Michala 1711

Keď sa Jánošík v roku 1711 dal na zbojníctvo, mal už za sebou vojenský život: najprv u povstaleckých kurucov, potom ako strážny na cisárskej strane na Bytčianskom zámku. Tam strážil okrem iných aj väzneného zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka z Predmiera. V roku 1710 ho rodičia z armády vykúpili.²³

Na jeseň 1711 vyhľadal Uhorčík Jánošíka v Terchovej a naverboval ho. Prijatie do družiny pripadlo na obdobie okolo Michala, 29. septembra 1711.³ Prísaha, ktorú zachovali súdne písomnosti, zaväzovala nováčika k bezvýhradnej vernosti:

Doložené „Prisahám večnému Bohu, Svätej Trojici, Panenke Márii a všetkým božím svätým, že svojich tovarišov nevyzradím, neoklamem a neopustím ani v šťastí ani v nešťastí. Tak mi Pánboh pomáhaj!“ (Znenie podľa súdnych spisov, citované podľa Melicherčíka.)³

Takéto prísahy boli medzi karpatskými zbojníkmi bežné. Z liptovských spisov je známy prípad, keď muži v nedeľu kľačali v lese, položili dva prsty na sekeru a prisahali, že družinu nikdy nezradia, ani na mučidlách.¹

Prvá výprava viedla hneď za hranicu – na Moravu, kde družina ulúpila plátno. O niekoľko dní, 5. októbra 1711, nasledoval prvý prepad, ktorý spisy presne datujú. Obeťou bol žilinský mešťan a kupec Ján Šipoš, ktorému zbojníci zobrali súkno a plátno. Tovar predali a 70 zlatých z výnosu požičali Stoligovi, ovčiarovi z Jablunkova.³⁸ Šipoša mal Jánošík o poldruha roka vidieť znova – ako svedka, s ktorým ho na súde konfrontovali.³

Uhorčík odchádza, Jánošík sa stáva kapitánom

Ešte pred zimou 1711 sa vedenie družiny zmenilo. Uhorčík sa oženil s dcérou spomínaného jablunkovského ovčiara Stoligu a usadil sa v Klenovci v Malohontskej stolici – pod falošným menom ako „Martin Mravec“. Družinu prevzal Jánošík.²³ V spisoch sa jeho úloha označuje ako kapitán, hajtman alebo hadnad; rozsudok hovorí, že sa urobil „vúdcem aneb hajtmanem“.³

Ako dlho ním bol, na tom sa nezhodujú ani samotné spisy. Rozsudok tvrdí, že sa na zbojstvo dal „predo dvema roky“, obžaloba hovorí o troch rokoch.³ Ak rátame od doloženej prísahy na jeseň 1711, išlo v skutočnosti o niečo menej ako poldruha roka.

Čo vtedy znamenalo byť „kapitánom“, ukazujú iné liptovské procesy: malé družiny mali asi troch, veľké desať a viac členov; vodcu nazývali hajtman alebo maďarsky hadnagy („poručík“), členov tovariši a lup sa spravidla delil rovným dielom.¹ V lete žili zbojníci v lese a na salašoch, v zime sa rozišli k príbuzným a známym.¹ Podobne zrejme zimoval aj Jánošík: Ondrej Kovalčík z Kokavy ho v zime 1712 tri týždne skrýval.³¹⁴

Lúpež na kupcoch pri Vsetíne na Morave v novembri 1711 uvádza česká literatúra.⁹ Doklad s citátom zo spisov k nej zatiaľ chýba, preto ju uvádzame len ako nepotvrdený údaj.

Kto patril k družine

Pevný oddiel s rovnošatou a zoznamom hodností si netreba predstavovať. Zloženie sa menilo, muži prichádzali a odchádzali.³ Z výpovedí Jánošíka a Uhorčíka sa predsa dá zostaviť dlhý zoznam mien: Jakub Chlastiak z Oščadnice; Turiak, zvaný Huncaga alebo Hunčiak, zo Staškova; Plavčík z Dunajova; Kováčik alias Moravčík z Moravy; Vavrek z Poľska; Ondráš Kundis z Dlhého Poľa; Ondráš z Dlhej nad Kysucou; Satora zo Sólu v Poľsku; Bartek z Predmiera; Pavol Gašparec alias Mlynarčík „Zradovský“; Orešiak z Poľska; Adam Šušolka z Turzovky; Pivovarčík z Jablonky; Zupica z Ostravice, Kovalčík z Čeladnej, Holúbek a Valičiak, všetci z Moravy; a akýsi Tálik.³

Miesta pôvodu rozprávajú vlastný príbeh: veľká časť mužov pochádzala z Kysúc, z pohraničia so Sliezskom a Poľskom, ďalší prišli spoza hraníc. Historik Ivan Mrva zdôrazňuje, že práve Kysuce dali veľkú časť Jánošíkovej družiny.¹ Satora, Mlynarčík, Bartek a Ondráš z Dlhej boli v čase procesu už popravení v Tešíne (Cieszyn).³

Prepady: čo uvádzajú spisy

Nasledujúca tabuľka zhŕňa činy, ktoré sú v spisoch zachytené miestom alebo dátumom. „Spisy“ znamená: uvedené v súdnom protokole alebo vo výsluchu, sprostredkované edíciami Melicherčíka a Hlavienku; liptovské prípady overil aj Nemec (2014).¹³

Pod Strečnianskym hradom

Ťažisko prvého roka ležalo pri prielome Váhu pod hradom Strečno, neďaleko Terchovej. Viackrát tu doplatili ľudia zo Žiliny: mešťania, ktorým zbojníci zobrali kone a výstroj, kňaz na plti, ktorému Jánošík vzal mentieku, a 10. mája 1712 znova kupec Šipoš. Tentoraz bol lupom opasok a 4 zlaté.³¹⁰

Medzi obeťami bol aj žilinský zlatník Ján Skalka: sedem prsteňov, strieborné lyžice a pallaš, teda ťažký jazdecký meč. Podobne ako Šipoša aj Skalku v roku 1713 s Jánošíkom na súde konfrontovali.³ Prstene sa v spisoch objavia ešte raz – Jánošík ich rozdal dievčatám v Terchovej.³⁸

Veľká noc v Krásne, leto v horách

Na Veľkú noc 1712, 27. marca, popíjala družina u krčmára Hvezdáka v Krásne nad Kysucou.³ Obec bola oporným bodom: bratia Juraj a Jakub Šutkovci tu zbojníkom dodávali jedlo a pušný prach a poskytovali im úkryt.³

V priebehu roka 1712 sa okruh rozšíril. Pri Sokole pod Kraľovanmi družina na plti olúpila manželku evanjelického farára z Liptovského Jána – zrejme Andreja Brosíka – o peniaze a šatstvo.¹³ V pohorí Žiar v Turci to odniesol šľachtic Pavol Révay z Turčianskej Štiavničky, ktorý prišiel o vzácne pušky a šabľu v striebornej pošve.³ V Žaškove na Orave prepadli istú pani Kaforku. Tu je dobre vidieť, ako ďaleko mohli byť od seba obžaloba a priznanie: obžaloba hovorila o 200 strieborných zlatých, Jánošík priznal jediný cisársky toliar.³

Liptov: salaše, vinári a vdova po dôstojníkovi

V Liptove putovala družina od salaša k salašu. Jánošík menoval salaše v Revúcach, Likavke, Bobrovci, Porube, Hybiach a vo Važci a vypovedal, že na každom zabili jednu alebo viac oviec.¹ Medzi Važcom a Štrbou, resp. Východnou prepadli obchodníkov s vínom.¹³ V Malatinskej doline medzi Malatinou a Liptovskou Annou to odniesol oravský šľachtic Zmeškal; jeho krstné meno je v literatúre neisté – raz Václav, raz Ladislav.¹³

Najzávažnejší prepad spáchala družina na jeseň 1712 pri Garajovom potoku medzi Východnou a Važcom: obeťou bola vdova – podľa iného čítania manželka – cisárskeho dôstojníka von Schardona, v spisoch „Schardonka“. Zbojníci ulúpili šperky, pušku a parochne.¹³ Keďže Liptovská stolica musela pani škodu nahradiť, mala odvtedy veľmi konkrétny záujem páchateľa chytiť.³ Tento prepad, rovnako ako lúpež na Zmeškalovi, priznal Jánošík až na mučidlách.³

Kremnické vrchy a jeden pohreb

Koncom septembra 1712 zomrel generál Štefan Petróczy. Cestou na jeho pohreb prepadli v Kremnických vrchoch šľachtica Jána Radvanského z Radvane; predtým zastavili poštového pacholka.³ K tomu pribudol čin celkom iného druhu: zo žilinskej šibenice zbojníci potajomky sňali z kolesa popraveného zbojníka Mikuláša Šusteka a pochovali ho.³

Čin pri Domaniži

Najťažšie obvinenie sa netýkalo lúpeže. V septembri 1712 postrelili Juraja Vrtíka, od roku 1694 farára v Domaniži, rodáka zo Zliechova, v lokalite Suchá na ceste z Frivaldu (dnes Rajecká Lesná) späť do Domaniže.⁴⁵ O niekoľko týždňov zraneniu podľahol. Domanižská matrika zomrelých k pohrebu 5. októbra 1712 stručne zapisuje: „a duobus praedonibus traiectus est“ – „prestrelili ho dvaja zbojníci“.⁴

Na súde Jánošík na 13. otázku Trenčianskej stolice opísal udalosť takto: „Dva tovarišia Plavčík z Dunajova a Turiak predpsaní strelili naňho a on v ten čas vodu pil na studni, a že od toho pátera nič nevzali a že ho Huncaga postrelil.“³⁴ Či sa slová „vodu pil“ týkajú Jánošíka, alebo farára, veta necháva otvorené.

Sporné Dátum aj Jánošíkova úloha sú sporné. Miestna literatúra kladie prepad na 4. septembra 1712, Necrologium Nitrianskej diecézy na 8. septembra; za deň smrti sa pokladá 2. október, jedno miesto uvádza 1. októbra.⁴⁵ Rozsudok Jánošíkovi nevyčíta, že by strieľal sám: jeho tovariši vraj farára zastrelili, „kde on též bol prítomný“. Obhajca naopak tvrdil, že nikoho nezabil ani neporanil.³

Akú hodnotu mal lup?

Zoznamy znejú bohato, hodnoty skromne. Súkno, plátno, opasok, štyri zlaté, toliar, prstene, lyžice, zbrane, parochne, ovce a syr: historička Diana Duchoňová z Historického ústavu SAV to zhŕňa slovami, že Jánošík „lúpil predovšetkým veci osobnej potreby“.⁸

Výmenné kurzy medzi zlatými, toliarmi a dukátmi z tých čias sa z overených prameňov spoľahlivo určiť nedajú. Niekoľko doložených súm však pomáha odhadnúť rádovú veľkosť:

Štyri zlaté teda zhruba zodpovedali sume, ktorou sa poddaný na veľkom panstve mohol vykúpiť z celoročnej roboty – za jeden prepad nie málo, no zďaleka nie majetok. Jediná suma veľkosti sedliackeho imania, 200 zlatých pani Kaforky, je práve tá, ktorú Jánošík poprel.³¹³

Legenda Že Jánošík bohatým bral a chudobným dával, nedokladá žiaden primárny prameň. Jediným doloženým „rozdávaním“ sú prstene pre dievčatá v Terchovej; Uhorčík navyše vypovedal, že Jánošík dal alebo požičal ľuďom v Klenovci osem, resp. desať zlatých mincí.³⁸¹¹ Obraz dobrodinca vznikol neskôr v ľudovej piesni a romantickej literatúre.¹

Územie: od Moravy po Tatry

Obžaloba vymenúva stolice, v ktorých Jánošík zbíjal: „v Trenčianskej, Nitrianskej, Turčianskej, Liptovskej, Oravskej stolici aj v Sliezsku“ – a „v iných“.¹³ Podľa spisov k tomu pribúda Malohont, kde žil Uhorčík, Morava a poľské pohraničie.³ Znie to ako obrovský priestor, datované činy sa však sústreďujú pozdĺž dvoch osí: v Považí medzi Žilinou a Kraľovanmi a na ceste horným Liptovom medzi Východnou a Važcom.

Pomocníci v Terchovej

Bez zázemia v dedinách by žiadna družina neprežila. Ovčiari a krčmári dávali jedlo a nocľah, kupovali pušný prach a varovali pred stoličnými hajdúchmi.¹ Spisy uvádzajú pri Jánošíkovi okrem bratov Šutkovcov a krčmára v Krásne aj krčmárku a mlynára v Terchovej.³

Ako to videla vrchnosť, ukazuje dokument, ktorý nepochádza z procesu: 17. augusta 1712 zaznamenal panský súd v Tepličke nad Váhom, sídle Strečnianskeho panstva, že obyvatelia Terchovej zásobovali zbojníkov jedlom a poskytovali im nocľah. Záznam je uložený v archíve rodu Ilešháziovcov v Štátnom archíve v Bytči.¹ Pre Jánošíkovu rodinu to nezostalo bez následkov: jeho brata Jána odsúdil ten istý súd 18. decembra 1713 za pomoc bratovi na smrť obesením.¹

Prvé zatknutie v Hrachove

Na jeseň 1712 navštívil Jánošík Uhorčíka alias „Mravca“ v Klenovci. Po lúpeži na banskobystrických kupcoch v Malohontskej stolici oboch zatkli a držali v kaštieli v Hrachove, kde sa konali stoličné pojednávania.³⁶ Dátum sa najčastejšie uvádza ako 26. október 1712; obec Klenovec hovorí všeobecne o októbri 1712.⁷¹¹

Obaja dokázali, že sa na tejto lúpeži nezúčastnili, a vďaka príhovoru malohontského podžupana Pavla Lániho ich prepustili. „Pánom zo stolice“ sa poďakovali líščími kožušinami a syrmi.³⁶¹⁴ Historik Miroslav Nemec poznamenáva, že sa vtedy vystavovali dokonca dobré vysvedčenia „aj pre nevinnosť Uhorčíka a Jánošíka“ – doklad toho, aké málo spoľahlivé boli takéto potvrdenia.¹

Legenda Ľudové rozprávanie a niektoré príručky tvrdia, že Jánošík z Hrachova ušiel. Spisy hovoria o prepustení.³

Koniec

Sloboda trvala len niekoľko mesiacov. Opäť v Klenovci, v Uhorčíkovom dome, Jánošíka zatkli liptovskí stoliční hajdúsi.²⁷ Kedy presne, zostáva otvorené.

Sporné Historik Miroslav Nemec datuje druhé zatknutie „okolo prelomu rokov 1712/1713“; obec Klenovec a Diana Duchoňová uvádzajú začiatok marca 1713.²⁷⁸¹² Už I. Houdek v roku 1929 konštatoval, že súdne spisy o tom mlčia: „Ako a kde sa to stalo, o tom niet v súdnych spisoch ani zmienky.“¹

16. a 17. marca 1713 stál Jánošík pred stoličným súdom vo Svätom Mikuláši, dnešnom Liptovskom Mikuláši. Na mučidlách priznal prepady Schardonky a Zmeškala a ako úkryt lupu uviedol buk vedľa jedle „s vyrezanou rukou“ na ceste z Jablonky do Klenovca.³ Okrem toho tvrdil, že Uhorčík zomrel v Kremnických vrchoch – čím chránil „Mravca“, ktorý sedel v tom istom väzení.³ Rozsudok znel na hák.²³ Zbojnícke roky sa skončili – necelý poldruha roka po prísahe.