Juraj Jánošík: život, proces a legenda slovenského národného hrdinu

Juraj Jánošík bol slovenský zbojnícky kapitán z Terchovej v niekdajšom Uhorskom kráľovstve. Pokrstený bol 25. januára 1688 vo farnosti Varín, slúžil u povstaleckých kurucov a potom ako cisársky strážca v Bytči, od jesene 1711 viedol zbojnícku družinu a 16. – 17. marca 1713 ho v Liptovskom Mikuláši odsúdili na smrť na háku²⁵. Národným hrdinom Slovenska sa stal až vďaka ľudovej piesni, poézii a filmu¹¹.

Z Jánošíkových čias sa nezachoval žiaden jeho obraz. To, čo o ňom vieme, stojí v matrike krstených, vo vojenskom súpise a v súdnych knihách – a v tom, čo sám vypovedal pri výsluchu, napokon aj na mučení. Tieto stopy sú skromné, no prekvapivo konkrétne. Tento prehľad ich sleduje od krstu až po šibenicu a oddeľuje, čo je doložené, čo sporné a čo patrí legende.

Kto bol Juraj Jánošík?

Jeho meno sa v prameňoch objavuje v mnohých podobách: po latinsky Georgius Janossik, po maďarsky Jánosik György, v slovenských častiach spisov Juro Janošak či Janošiak²⁵. Vždy ide o toho istého človeka: syna poddanskej rodiny z Terchovej v Trenčianskej stolici, na severe Uhorského kráľovstva, ktorému vládli Habsburgovci. Krajina sa delila na stolice, ktoré mali vlastné súdy a mohli vynášať aj rozsudky smrti².

Jánošíkov život pripadol na nepokojné časy. V rokoch 1703 – 1711 bojovali kuruci, povstalci Františka II. Rákociho, proti cisárskemu vojsku. Historik Ivan Mrva píše, že osemročná vojna zväčšila zbojníctvo do dovtedy nevídaných rozmerov². Jánošík teda nebol výnimkou. Výnimočný je jeho posmrtný život v piesni, literatúre a filme¹¹.

Pôvod: pokrstený vo Varíne, doma v Terchovej

Terchová, obec pod štítmi Malej Fatry, vtedy nemala vlastný farský kostol a patrila do farnosti Varín v doline Váhu². Práve tam, v rímskokatolíckej matrike krstených z rokov 1686 – 1718, je na strane 34 zápis, ktorým sa príbeh Juraja Jánošíka začína. Matrika je dnes uložená v Štátnom archíve v Žiline so sídlom v Bytči².

Doložené „Eadem die baptizavi infantem natum de Martin Janosik et Anna Czisznik cui datum est nomen Georgii. Patrini erant Jacobus Mergad et Barbara Kristofik de Terchova.“ – „V ten istý deň [25. januára 1688] som pokrstil dieťa narodené Martinovi Jánošíkovi a Anne Czisznik, ktorému dali meno Juraj. Krstnými rodičmi boli Jakub Mergad a Barbara Krištofík z Terchovej.“ Zápis farára Michala Smutka, matrika Varín, s. 34.²⁵

Dátum narodenia matrika neuvádza, iba deň krstu. Keďže deti sa vtedy spravidla krstili veľmi skoro po narodení, Juraj prišiel na svet zrejme v januári 1688². Jeho rodičmi boli Martin Jánošík a Anna, ktorej priezvisko pramene uvádzajú ako Cesneková, Čišníková či Czisznik²⁵. Archivár Peter Vítek našiel v tej istej matrike aj súrodencov: Barboru (pokrstenú 14. januára 1687), Jána (19. novembra 1689), Martina (18. mája 1692) a Adama (13. októbra 1697)². Tradícia kladie rodný dom do osady „U Jánošov“ pod kopcom Pupov, niekoľko kilometrov nad stredom obce⁵.

Jednoznačné to dlho nebolo: vo farnosti Varín v rokoch 1688 – 1694 pokrstili štyroch chlapcov menom Juraj Jánošík. Ján Brtáň v roku 1968 považoval za zbojníka syna Michala Jánošíka, pokrsteného 16. mája 1688⁵. Vítek menovcov vylučuje, pretože len k rodine z 25. januára sedia súrodenci – predovšetkým Ján, ktorý v roku 1713 sám stál pred súdom². Tento dátum sa dnes pokladá za istý.

Vojak dvoch pánov: kuruci, cisárski a stráž v Bytči

Prvý doklad o dospelom Jánošíkovi je vojenský. Súpis povstaleckého pešieho pluku plukovníka Wilhelma (Viliama) Winklera z 2. decembra 1707 uvádza Juraja Jánošíka²⁵⁹. Objav sa spája s Jozefom Kočišom, riaditeľom štátneho archívu v Bytči, ktorý v roku 1986 v knihe Neznámy Jánošík skúmal kurucku minulosť zbojníka²⁵. Jánošík mal vtedy devätnásť rokov. Tvrdenie, že ku kurucom odišiel už v roku 1703 ako pätnásťročný, sa doložiť nedá⁵.

Či 3. augusta 1708 bojoval v bitke pri Trenčíne, ktorá sa skončila ťažkou porážkou kurucov, doložené nie je⁵. Historik Miroslav Nemec opatrne píše, že Jánošík kurucov „pravdepodobne opustil po bitke pri Trenčíne“¹. Tvrdenie, že ho tam zajali, sa v žiadnom spise nenachádza⁵.

Doložený je však prechod na druhú stranu. Po kuruckom období slúžil Jánošík v cisárskej strážnej a zálohovej jednotke na zámku v Bytči¹⁵. Medzi väzňami, ktorých tam strážil, bol aj Tomáš Uhorčík z Predmiera, dnes súčasti Turzovky – zbojnícky kapitán z Kysúc. Podľa súdneho protokolu mladý strážca väzňovi preukazoval „drobné služby“¹⁵. Tu sa stretli dvaja muži, ktorých osudy sa o tri roky neskôr naplnili spoločne.

Kočiš, neskôr Jozef Dibala (2008) a Počta (2013) predpokladajú, že Jánošík udržiaval styky s bývalými kurucmi a uhorskými emigrantmi v Poľsku². Ivan Houdek to už v roku 1937 označil za nedokázané². Žalobca však na procese výslovne pripomenul, že Jánošík bol kurucom⁵.

Vykúpený – a naverbovaný

V roku 1710 Jánošík odišiel z cisárskeho vojska. Rodičia, podľa väčšiny prameňov otec, ho z neho vykúpili¹⁵. Aká vysoká bola suma, sa nezachovalo. Vrátil sa do Terchovej. V tom istom roku sa z bytčianskeho väzenia dostal aj Uhorčík¹.

Sporné Pomohol Jánošík Uhorčíkovi k úteku? Historik Marián Liščák z Kysuckého múzea píše, že Jánošík pomohol Uhorčíkovi ujsť na (neskorú) jeseň 1710⁷. Nemec len konštatuje, že Uhorčík sa v tom istom roku „dostal z väzenia“, a Andrej Melicherčík, ktorý spisy dôkladne spracoval, zdôrazňuje, že nie je známe, ako Uhorčík ušiel¹⁵. Aktívna pomoc pri úteku je teda možná, ale nedokázaná.

Na jeseň 1711 vyhľadal Uhorčík Jánošíka v Terchovej a získal ho do svojej družiny⁵. Kurucká vojna sa práve skončila a zbojníctvo, ako zdôrazňujú historici, sa počas nej silno rozmohlo²⁵.

Zbojnícke roky 1711 – 1712

Prísaha a kapitánstvo

Okolo Michala, 29. septembra 1711, zložil Jánošík zbojnícku prísahu. Súdne spisy zachovali jej znenie, ako ho uvádza Melicherčík⁵:

„Prisahám večnému Bohu, Svätej Trojici, Panenke Márii a všetkým božím svätým, že svojich tovarišov nevyzradím, neoklamem a neopustím ani v šťastí ani v nešťastí. Tak mi Pánboh pomáhaj!“⁵

Prvá výprava viedla na Moravu, kde družina ukoristila plátno⁵. Dňa 5. októbra 1711 prepadla žilinského mešťana a kupca Jána Šipoša. Ulúpené súkno predali a 70 zlatých požičali istému Stoligovi⁵⁹. Tento Stoliga, ovčiar z Jablunkova, sa čoskoro stal Uhorčíkovým svokrom: ešte pred zimou 1711 si Uhorčík vzal jeho dcéru a pod falošným menom „Martin Mravec“ sa usadil v Klenovci v Malohontskej stolici¹⁵. Vedenie družiny prešlo na Jánošíka. Neskorší rozsudok hovorí, že sa urobil „vúdcem aneb hajtmanem“⁵.

Pevná skupina to nebola; jej zloženie sa neustále menilo⁵. Z výpovedí poznáme asi dvadsať mien, medzi nimi Plavčíka z Dunajova, Turiaka „Huncagu“ zo Staškova a Jakuba Chlastiaka z Oščadnice; ďalší pochádzali z Moravy a Poľska⁵. Pomocníci dodávali jedlo, pušný prach a úkryt, napríklad bratia Šutkovci v Krásne nad Kysucou či Ondrej Kovalčík v Kokave, ktorý Jánošíka v zime 1712 tri týždne ukrýval⁵. Panský súd v Tepličke nad Váhom 17. augusta 1712 zaznamenal, že obyvatelia Terchovej podporovali zbojníkov jedlom a prístreším².

Kde a koho prepadali

Obžaloba vymenúva stolice Trenčiansku, Nitriansku, Turčiansku, Liptovskú a Oravskú, „aj v Sliezsku“²⁵. Doložené sú aj výpravy do Malohontu, na Moravu a do poľského pohraničia²⁵. Na Liptove družina chodila od salaša k salašu – Jánošík menoval salaše pri Revúcej, Likavke, Bobrovci, Porube, Hybiach a Važci a vypovedal, že na každom zarezali jednu či viac oviec².

Najdôležitejšie prepady, ktoré Jánošík na súde priznal alebo ktoré mu predložili²⁵:

Posledný prepad mal následky. Keďže Liptovská stolica musela pani Schardonovej nahradiť škodu, urobila všetko pre to, aby páchateľa dolapila²¹⁰.

Aká bola korisť naozaj

Súkno, pár zlatých, prstene, zbrane, parochne, ovce – historička Diana Duchoňová (Historický ústav SAV) to zhŕňa: Jánošík „lúpil predovšetkým veci osobnej potreby“⁹. Rozdávanie koristi chudobným nedokladá žiaden prameň²⁹. Jediné, čo preukázateľne rozdal, boli prstene zlatníka Skalku: dal ich dievčatám v Terchovej⁵⁹.

Aj toto stojí v spisoch: zo žilinskej šibenice Jánošík potajme sňal z kolesa telo popraveného zbojníka Mikuláša Šusteka a pochoval ho⁵.

Smrť domanižského farára

So zbojníkmi sa spája jediné zabitie. V septembri 1712 dvaja zbojníci postrelili Juraja Vrtíka (Vertíka), od roku 1694 farára v Domaniži, keď sa vracal z Frivaldu, dnešnej Rajeckej Lesnej⁶. Na následky zranení zomrel 2. októbra 1712 a pochovali ho 5. októbra. Domanižská matrika zomrelých uvádza: „a duobus praedonibus traiectus est“ – „dvaja zbojníci ho prestrelili“⁶.

Jánošík vypovedal, že strieľali dvaja tovariši: „Dva tovarišia Plavčík z Dunajova a Turiak predpsaní strelili naňho a on v ten čas vodu pil na studni, a že od toho pátera nič nevzali a že ho Huncaga postrelil.“⁵⁶

Sporné Kto pil vodu pri studni – Jánošík, alebo farár? Veta pripúšťa oboje⁵⁶. Súd rozhodol, že tovariši farára zastrelili, „kde on též bol prítomný“; že by bol strieľal sám, nekonštatoval⁵. Kolíše aj dátum prepadu: 4. septembra podľa miestnej literatúry, 8. septembra podľa nekrológu Nitrianskej diecézy⁶.

Dve zatknutia: Hrachovo a Klenovec

Na jeseň 1712, najčastejšie sa uvádza 26. október, zatkli Jánošíka a Uhorčíka alias „Mravca“ v Klenovci – pre prepad banskobystrických kupcov, s ktorým nemali nič spoločné⁵⁷. Odviedli ich do kaštieľa v Hrachove, kde zasadala Malohontská stolica. Keď preukázali nevinu a zastal sa ich podžupan Pavol Láni, prepustili ich; ako poďakovanie poslali líščie kožušiny a syry⁵⁸. Legenda z toho urobila odvážny útek, spisy hovoria o prepustení⁵.

Druhé zatknutie bolo konečné. Liptovskí stoliční hajdúsi chytili Jánošíka v Uhorčíkovom dome v Klenovci, na mieste, ktoré sa tam nazýva „Mravcov vŕšok“¹⁵⁷. Kedy, je sporné: „okolo prelomu rokov 1712/1713“ píše Nemec, „začiatkom marca 1713“ uvádza obec Klenovec i Duchoňová¹⁴⁸⁹. Už v roku 1929 upozornil Ivan Houdek: „Ako a kde sa to stalo, o tom niet v súdnych spisoch ani zmienky“². Verzia s Valaskou Dubovou sa opiera o ľudovú tradíciu².

Otvorené je aj miesto väznenia. Tradícia uvádza kaštieľ Vranovo v Palúdzke; siaha k poznámke básnika Sama Chalupku z roku 1868. Nemec to považuje za nepravdepodobné, pretože v Svätom Mikuláši je od konca 17. storočia doložené mestské väzenie¹.

Proces v Liptovskom Mikuláši 16. – 17. marca 1713

Dňa 16. marca 1713 sa v Svätom Mikuláši – dnešnom Liptovskom Mikuláši – zišiel súd Liptovskej stolice²³. Predsedal mu podžupan Ladislav Okolicsányi, žalobcom bol Alexander Čemický, súdom ustanoveným obhajcom Baltazár Palugyay³⁵. Vlastné otázky kládla aj Trenčianska stolica²⁵. Či sa pojednávalo v Hanzelyovskom dome, dnešnom Múzeu Janka Kráľa, alebo v susednej Pongrácovskej kúrii, nie je isté¹².

Obžaloba ho nazýva „publicum praedonem seu malefactorem“, verejným zbojníkom či zločincom². Právnym základom bolo uhorské právo vrátane Verbőciho Tripartita, ktoré pre zbojníkov predpisovalo kôl alebo koleso. Protokol mieša latinčinu so slovenskými pasážami, aby obžalovaný obvineniam rozumel².

V prvý deň sa Jánošík dobrovoľne priznal. Na otázky Trenčianskej stolice odpovedal pomerne otvorene; konfrontovali ho s kupcami Šipošom a Skalkom. Zo 29 otázok Liptovskej stolice na 14 neodpovedal a na 10 odpovedal vyhýbavo²⁵. Uhorčík vraj zomrel v Kremnických vrchoch – tak chránil priateľa, ktorý ako „Mravec“ sedel v tom istom väzení⁵. Žalobca žiadal smrť na kole, háku alebo kolese po predchádzajúcom mučení; obhajca navrhol oslobodenie⁵.

V druhý deň súd nariadil, aby bol Jánošík podrobený „ľahšiemu, potom i ťažšiemu mučeniu“, pretože neprezradil pomocníkov ani skrýše koristi⁵. Na mučení odpovedal na sedem otázok, priznal prepady pani Schardonovej a Zmeškala a opísal neurčitú skrýšu: buk a jedľu „s vyrezanou rukou“ na ceste z Jablonky do Klenovca⁵. (Vítek však zápis útrpného výsluchu datuje na 16. marca².) Obhajca poukázal na Jánošíkovu mladosť a na to, že nikoho nezabil⁴⁵. Potom zaznel rozsudok:

„… má být na hák na levém boku prehnatý a tak na príklad jinších takových zločincov má být zavesený.“⁵

Poprava: 17. alebo 18. marca 1713

Záznam o poprave nepoznáme, a preto ani presný dátum. Mesto Liptovský Mikuláš uvádza 17. marec, Krajská knižnica v Žiline 18. marec 1713³¹⁰. Miroslav Nemec z Múzea Janka Kráľa v roku 2026 povedal: „Nevieme presne kedy, ale v nasledujúcich dňoch bol vykonaný aj ten samotný rozsudok“⁴.

Sporné Miesto a spôsob popravy: Tradícia kladie popravisko na „Šibeničky“ východne od mesta, medzi Okoličné a Vrbicu, kde dnes stojí pamätné miesto s replikou šibenice²¹⁰. Houdek v roku 1929 navrhol naopak mýto pri Váhu neďaleko palúdzkeho mosta². Či rozsudok vykonali presne v uloženej podobe – na háku –, takisto doložené nie je⁵. Kde je Jánošík pochovaný, nevieme².

Čo sa stalo s Uhorčíkom, bratom Jánom a tovarišmi

Jánošíkovo mlčanie Uhorčíka nezachránilo. Muža, ktorý sa nazýval „Martin Mravec“, odhalili a odsúdil ho ten istý súd; jeho prípad nasleduje v protokole hneď za Jánošíkovým². Lámali ho kolesom zhora, od krku, teda rýchlejším spôsobom¹². Podľa Liščáka sa konanie začalo 19. apríla a popravili ho 21. apríla 1713⁷.

Postihlo to aj rodinu. Jánošíkovho mladšieho brata Jána odsúdil panský súd v Tepličke nad Váhom 18. decembra 1713 na smrť obesením, pretože bratovi pomáhal². Už 24. mája 1713 dal ten istý súd sťať dvoch pomocníkov, Martina Hatalu z Klenovca a Jána Mikulčíka z Poľska². Rodičia sa vo varínskej matrike ešte v rokoch 1715 a 1717 objavujú ako krstní rodičia².

Čo uchovávajú archívy

Často sa píše, že originálne spisy sa v 19. storočí stratili. Platí to len napoly. Podľa Víteka sa liptovský protokol s obžalobou, obhajobou a rozsudkom zachoval v origináli: v Štátnom archíve v Bytči, protokol 1710 – 1717, strany 563 – 567². Stratil sa zápis útrpného výsluchu, Fassio Janossikiana. Prežil v odpise, na ktorom sa podieľal básnik Janko Kráľ a ktorý bol overený 15. septembra 1844; uložený je v Slovenskom národnom múzeu v Martine².

Ako rástla legenda

Jánošíkovská tradícia podľa Encyklopédie Beliana vznikla „relatívne krátko po jeho smrti“¹¹. Najstaršou známou tlačenou zmienkou je anonymná anekdota z roku 1785 v banskobystrických Starých novinách literního umění². Bohuslav Tablic z Jánošíka v roku 1809 urobil dobrodinca chudobných študentov². Pavol Jozef Šafárik ho v roku 1814 opísal ako statočného zbojníka, ktorý bohatým berie a chudobným dáva¹².

Rozhodujúci krok urobili romantici štúrovskej generácie. Pre Janka Kráľa, Sama Chalupku a Jána Bottu sa zbojník stal symbolom slobody a po roku 1848 aj národného oslobodenia¹¹¹². Bottova Smrť Jánošíkova (1862) je kľúčovým textom¹¹¹². V 20. storočí si hrdinu privlastnil každý režim: jeho meno niesli partizánske skupiny i partizánska brigáda a etnológ Melicherčík ho v roku 1952 vyložil ako bojovníka „protifeudálneho“ triedneho zápasu². Filmy vznikali od roku 1921 do roku 2009¹¹.

Legenda Čarovná košeľa, opasok a valaška, ktoré mu darujú víly či bosorky; stará baba, ktorá mu v krčme nasype pod nohy hrach; tanec pod šibenicou a vzdorovitá odpoveď „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“ – to všetko sú motívy ľudových piesní, rozprávok a literatúry. Motív hrachu je už v jarmočnej piesni z 18. storočia, posledné slová v ľudových veršoch²¹². Ani jeden z nich sa v spisoch nevyskytuje; doložený je len rozsudok vešať ho na hák².

Prečo je Jánošík dôležitý dodnes

Pre Slovensko je Jánošík dodnes viac než historická postava. Nad Terchovou stojí od roku 1988 sedem a pol metra vysoká socha z oceľového plechu od Jána Kulicha, odhalená pri 300. výročí jeho narodenia¹³. Folklórny festival Jánošíkove dni, prvý raz oficiálne usporiadaný v roku 1963 pri 250. výročí jeho smrti a od roku 1991 medzinárodný, prilákal v roku 2004 okolo 75 000 návštevníkov¹⁴. Liptovský Mikuláš si pripomína proces aj popravu¹⁰.

Práve preto, že legenda je taká silná, oplatí sa pozrieť do spisov. Neukazujú rozprávkového hrdinu, ale mladého muža z horskej obce, ktorého vojna, kamarátstvo a príležitosť priviedli do zbojníckej družiny a ktorý zomrel ako dvadsaťpäťročný. To, že sa z tohto krátkeho života zrodil mýtus, je samo osebe historický fakt¹¹¹².