Tomáš Uhorčík – zbojnícky kapitán, ktorý priviedol Jánošíka k zbojstvu

Tomáš Uhorčík (okolo 1674 – 1713), krycím menom „Martin Mravec“, bol starší zbojnícky kapitán z Predmiera pri Turzovke, ktorý v roku 1711 prijal Juraja Jánošíka do svojej družiny. Poznali sa z Bytče, kde Uhorčík sedel vo väzení a Jánošík stál na stráži. Keď sa Uhorčík pod falošným menom usadil v Klenovci, družinu prevzal Jánošík; v apríli 1713 Uhorčíka po procese pred liptovskou stolicou lámali kolesom¹⁵⁶⁷.

Objavuje sa takmer v každom rozprávaní o Jánošíkovi – a takmer vždy len na okraji: ako muž, ktorý hrdinovi otvorí dvere do zbojníckeho života a potom z príbehu zmizne. Pritom Uhorčík zbíjal už vtedy, keď bol Jánošík ešte len výrastok. Založil skupinu, ktorá neskôr niesla Jánošíkovo meno, naverboval ho a napokon zdieľal jeho osud.

Pôvod: Kysučan z Predmiera

Tomáš Uhorčík pochádzal z Predmiera, obce, ktorá dnes patrí k mestu Turzovka na severozápade Slovenska³⁷. Kysuce na hranici so Sliezskom a Moravou boli vtedy súčasťou Trenčianskej stolice v Uhorskom kráľovstve. Slovenská Wikipédia uvádza ako rok narodenia 1674; historik Marián Liščák z Kysuckého múzea píše opatrnejšie „okolo 1674“¹³. Záznam o krste sa necituje; letopočet je teda približný.

Uhorčík bol tak približne o štrnásť rokov starší ako Jánošík, ktorého pokrstili 25. januára 1688 vo Varíne⁷ – skúsený muž, nie rovesník.

Jeho domovina nebola náhodným východiskom. Historik Ivan Mrva konštatuje, že Kysuce dali veľkú časť Jánošíkovej družiny; ešte v roku 1740 nazval učenec Matej Bel obec Vysoká nad Kysucou „zbojníckym hniezdom“⁶. Medzi členmi družiny, ktorých Jánošík a Uhorčík menovali pri výsluchoch, sú aj Bartek z Predmiera a Adam Šušolka z Turzovky⁷.

Zbojníkom od roku 1703: vojna ako živná pôda

Kedy presne Uhorčík prvý raz zbíjal, nevieme na deň. Obec Klenovec píše, že zbíjal od roku 1703; Mrva uvádza „asi 1704“²⁶. Oba údaje spadajú do prvých rokov Rákociho povstania (1703 – 1711). Mrva opisuje, ako osemročná kurucká vojna rozšírila zbojníctvo do „nebývalých rozmerov“: poddaní, ktorých odviedli do stoličných plukov, dezertovali a odchádzali do hôr⁶.

Bytča: väzeň a jeho strážca

V istom momente Uhorčíka chytili a uväznili na zámku v Bytči, niekdajšom sídle Thurzovcov. Tam po roku 1708 slúžil na stráži mladý vojak v cisárskych službách: Juraj Jánošík, ktorý predtým bojoval na strane kurucov⁵⁷. Podľa súdneho protokolu Jánošík väzňovi preukazoval drobné služby⁷.

V roku 1710 Jánošíka rodičia – podľa väčšiny prameňov otec – vykúpili z vojska⁵⁷. V tom istom roku sa z väzenia dostal aj Uhorčík. Ako, to je jedna z otvorených otázok tohto príbehu.

Sporné Pomohol Jánošík pri úteku? Marián Liščák z Kysuckého múzea a anglická Wikipédia píšu, že Jánošík pomohol Uhorčíkovi na (neskorú) jeseň 1710 utiecť¹¹⁰. Slovenská Wikipédia, ktorá sa opiera o Andreja Melicherčíka, naopak konštatuje, že nie je známe, ako Uhorčík ušiel⁷. Historik Miroslav Nemec uvádza len, že sa Uhorčík „v tom istom roku“ dostal z väzenia⁵. Aktívna pomoc pri úteku je teda možná, no nedoložená.

Naverbovanie v Terchovej (1711)

Na jeseň 1711 Uhorčík vyhľadal Jánošíka v Terchovej a získal ho pre svoju družinu. Okolo sv. Michala, 29. septembra 1711, zložil Jánošík zbojnícku prísahu; prvá spoločná výprava viedla na Moravu, kde ukoristili plátno⁷. Znenie prísahy sa zachovalo prostredníctvom Melicherčíka:

„Prisahám večnému Bohu, Svätej Trojici, Panenke Márii a všetkým božím svätým, že svojich tovarišov nevyzradím, neoklamem a neopustím ani v šťastí ani v nešťastí. Tak mi Pánboh pomáhaj!“⁷

Už 5. októbra 1711 prepadla družina žilinského mešťana Jána Šipoša a zobrala mu súkno a plátno. Tovar predali a 70 zlatých z výnosu požičali istému Stoligovi⁷ – mužovi, ktorého dcéru si Uhorčík onedlho vzal.

Sobáš a nový život ako „Martin Mravec“

Ešte pred zimou 1711 sa Uhorčík oženil s dcérou ovčiara Stoligu z Jablunkova v Tešínskom Sliezsku⁵⁷. Potom odišiel ďaleko na juh, do Klenovca v Malohontskej stolici, a usadil sa tam pod menom Martin Mravec⁵⁷. Vedenie družiny prešlo na Jánošíka, ktorý odvtedy vystupoval ako hajtman, čiže kapitán⁷.

Doložené Jeden muž, dve mená. „Martin Mravec“ nie je samostatný zbojník, ale krycie meno Tomáša Uhorčíka. Archivár Peter Vítek (Štátny archív v Bytči) uvádza obe mená ako jednu osobu; proces s ním je v liptovskom protokole 1710 – 1717 zapísaný hneď za Jánošíkovým⁶³.

Zo zbojníckeho prostredia sa Uhorčík tým úplne nevytratil. Klenovec sa stal oporným bodom, kam sa Jánošík opakovane vracal. Podľa neskoršej Uhorčíkovej výpovede dal alebo požičal Jánošík ľuďom v Klenovci osem, resp. desať zlatiek³. V zime 1712 sa Jánošík tri týždne ukrýval u Ondreja Kovalčíka v susednej Kokave⁷⁸. Aká hustá bola táto sieť, ukazuje neskorší rozsudok: 24. mája 1713 dal panský súd v Tepličke nad Váhom sťať Martina Hatalu alias Bartoviecha z Klenovca a Jána Mikulčíka z Poľska, pretože sa stýkali s Jánošíkom a Uhorčíkom⁶.

Prvé zatknutie: Hrachovo, jeseň 1712

Na jeseň 1712 sa dvojitý život začal rúcať. Po prepadnutí banskobystrických kupcov v Malohonte zadržali Jánošíka a „Mravca“ v Klenovci a držali ich v hrachovskom kaštieli, kde stolica viedla svoje konania⁷². Slovenská Wikipédia uvádza dátum 26. októbra 1712, obec Klenovec a Liščák hovoria všeobecne o októbri 1712³²¹.

Obaja sa dostali na slobodu: dokázali, že sa na tomto prepade nezúčastnili, a v ich prospech zasiahol malohontský podžupan Pavol Láni. Pánom zo stolice sa vraj odvďačili líščími kožušinami a syrmi⁷⁸. Miroslav Nemec upozorňuje, že sa posielali dokonca vysvedčenia o bezúhonnosti „aj o nevinnosti Uhorčíka a Jánošíka“ – príklad toho, aké nespoľahlivé boli takéto osvedčenia⁶.

Legenda Útek z Hrachova. V ľudovom podaní – a ešte aj v niektorých dnešných textoch – Jánošík z Hrachova ujde. Pramene však hovoria o prepustení⁷.

Zatknutie v Klenovci a súd

Druhé zatknutie bolo definitívne. Liptovskí stoliční hajdúsi chytili Jánošíka v Uhorčíkovom dome v Klenovci⁵⁶². Slovenská Wikipédia podľa Melicherčíka a Antolovej uvádza asi 25 až 30 drábov pod vedením zemana Andreánskeho; pátranie vraj organizoval z Liptova Emerich Kubínyi⁷. Miesto sa v obci dodnes volá „Mravcov vŕšok“³⁸.

Kedy sa to stalo, je sporné: Nemec datuje zatknutie „okolo prelomu rokov 1712/1713“, obec Klenovec a historička Diana Duchoňová uvádzajú „začiatok marca 1713“⁵²⁹. Ivan Houdek si už v roku 1929 všimol, že súdne spisy o tom, ako a kde ho chytili, neobsahujú ani zmienku⁶.

V dňoch 16. a 17. marca 1713 stál Jánošík pred stoličným súdom vo Svätom Mikuláši, dnešnom Liptovskom Mikuláši. Pozoruhodné je, čo povedal o svojom starom kapitánovi: Uhorčík vraj zomrel v Kremnických vrchoch⁷. Tým chránil „Mravca“, ktorý v tom čase sedel v tom istom väzení⁷. Či z vernosti prísahe, alebo z vypočítavosti, žiadny prameň nehovorí.

Krytie nevydržalo. Uhorčíkova skutočná totožnosť vyšla najavo a sám sa ocitol pred liptovským súdom⁶⁵. Ako presne ho odhalili – či svedkovia, spoluväzni, alebo písomnosti z Trenčianskej stolice –, spracovania overené pre túto stránku podrobne neuvádzajú. Isté je, kde sa záznam zachoval: konanie proti nemu je v Protocollum I. Comitatus Liptoviensis 1710 – 1717 na stranách 568 – 573 a 577 – 578, hneď za Jánošíkovým prípadom na stranách 563 – 567. Zväzok je dnes uložený v Štátnom archíve v Žiline so sídlom v Bytči⁶.

Rozsudok a poprava: koleso

Podľa Liščáka sa konanie proti Uhorčíkovi začalo 19. apríla 1713; o dva dni neskôr, 21. apríla 1713, ho popravili¹. Rovnako 21. apríl uvádza aj slovenská Wikipédia³. Rozsudok znel na lámanie kolesom. Česká Wikipédia spresňuje, že ho lámali „od krku“ – teda spôsobom, ktorý znamenal rýchlu smrť⁴³.

Trest zodpovedal uhorskému právu. Verbőciho Tripartitum určovalo zlodejom šibenicu, zbojníkom však kôl alebo koleso: „fures scilicet patibulo; praedones vero palo, vel rota“⁶. Jánošíka odsúdili na zavesenie na hák, Uhorčíka na koleso – dve podoby tej istej tvrdej línie proti zbojníctvu.

Sporné Kde Uhorčík zomrel? Slovenská Wikipédia kladie popravu do Klenovca, pred jeho vlastný dom na Mravcovom vŕšku³. Česká Wikipédia uvádza ako miesto smrti Liptovský Mikuláš⁴. Pre Liptov hovorí, že o ňom súdila liptovská stolica⁶; pre Klenovec miestna tradícia, ktorá miesto popravy spája s jeho domom. Záznam o poprave, ktorý by otázku rozhodol, sa v overených prameňoch nepreukázal.

Uhorčík a Jánošík v prehľade

V legende a vo filme: muž v tieni

V ľudovej poézii Uhorčík žije ďalej, no ako jeden z mnohých. Piesne a rozprávania ho – aj v podobe „Uherčík“ – spomínajú popri Ilčíkovi, Hunkovi, Surovcovi, Adamčíkovi, Hrajnohovi a Gajdošíkovi ako Jánošíkovho druha¹¹. Nie všetky tieto mená patrili k historickej Jánošíkovej družine. Uhorčík je medzi nimi ten, ktorého úlohu súdne spisy dokladajú najjasnejšie: Jánošíka naverboval⁷.

Legenda Rozhodne valaška. Podľa jedného podania získal Jánošík vedenie družiny v súťaži s valaškou¹¹. Spisy rozprávajú triezvejší príbeh: starý kapitán sa oženil, odišiel do Klenovca a družinu prenechal mladšiemu⁵⁷.

Aj literatúra a film stavajú do stredu Jánošíka. Veľké filmové spracovania – od prvého slovenského hraného filmu z roku 1921 cez Martina Friča (1935) a Paľa Bielika (1963) až po Agnieszku Hollandovú a Kasiu Adamik (2009) – nesú v názve Jánošíkovo meno¹². Aký priestor v nich dostáva Uhorčík, overené pramene pre túto stránku nedokumentujú. Rozloženie váh je však zrejmé: zakladateľ družiny sa stal vedľajšou postavou vlastného regrúta.

Historicky je to nespravodlivé. Uhorčík zbíjal sedem až osem rokov predtým, ako prišiel Jánošík; vyviedol ho z Terchovej, dal mu v Klenovci útočisko a v jeho dome sa Jánošíkovo zbojníctvo skončilo²⁵⁷. Bez Tomáša Uhorčíka by zbojník Jánošík – a s ním zrejme ani ľudový hrdina – pravdepodobne nebol.