Jánošík – legenda a pravda: ako sa zo zbojníka stal národný hrdina

Juraj Jánošík (pokrstený v roku 1688 vo Varíne, odsúdený v roku 1713 v Liptovskom Mikuláši) bol historicky kapitánom zbojníckej družiny, ktorá prepadávala najmä kupcov, šľachticov a pocestných; že bohatým bral a chudobným dával, nedokladá žiadny spis⁴⁵. Národným hrdinom sa stal až vďaka ľudovým piesňam 18. storočia, básnikom slovenského romantizmu a politickým výkladom 20. storočia¹³. Takmer všetky známe motívy – čarovná košeľa, hrach, tanec pod šibenicou, dvanásť chlapcov – sú rozprávkovou látkou; jadro v súdnych spisoch má iba hák¹².

Len málo postáv strednej Európy obrástlo takou hustou sieťou príbehov. Kto vyrastá na Slovensku, pozná vetu o háku, opasok s tajomnou mocou aj starú babu s vrecom hrachu dávno predtým, ako prvý raz počuje slovo „súdny protokol“. Tento článok berie legendu vážne – ako kultúrne dedičstvo, ktoré rástlo tri storočia – a motív po motíve ju kladie vedľa toho, čo naozaj hovoria pramene.

Dvaja Jánošíci: muž zo spisov a hrdina z piesne

Jánošíka z archívov opíšeme rýchlo. Pokrstili ho 25. januára 1688 vo farnosti Varín, ku ktorej patrila Terchová; slúžil v rákociovských vojnách a potom ako strážny vojak v Bytči, kde spoznal väzneného zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka⁴. Od jesene 1711 patril k Uhorčíkovej družine a čoskoro sa stal jej kapitánom⁴. V marci 1713 stál pred liptovskou stoličnou sedriou vo Svätom Mikuláši, dnešnom Liptovskom Mikuláši⁴¹.

Jánošík z piesní je naproti tomu obor silou, nezraniteľný vďaka čarovnému opasku, spravodlivý k chudobným, postrach pánov, zradený priateľom a chytený ľsťou. Umiera v tanci, s posmešným slovom na perách. Tento druhý Jánošík nie je „nepravdivý“ – patrí do iného žánru. Jana Hrajnohová, opierajúc sa o Andreja Melicherčíka a Jolantu Goszczyńsku, hovorí o zväzku opakujúcich sa motívov, ktoré čiastočne pochádzajú zo všeobecnej rozprávkovej zásoby a na Jánošíka sa nabaľovali postupne².

Motív 1: Bohatým bral, chudobným dával

Čo rozpráva legenda. Jánošík olupuje pánov a bohatých mešťanov a obdarúva chudobných. Neskoršie verzie to prikrášľujú: chudobným študentom meria súkno „od buka do buka“². Jonáš Záborský to v 19. storočí zhrnul do formuly „Jánošíka, dobrého zbojníka, / ktorý panov lúpi, biednym dáva“¹.

Kedy sa objavuje. Zreteľne v roku 1809. Bohuslav Tablic vtedy vydal pololudovú pieseň a pridal k nej vlastný obraz dobrodinca: „Nuzným dobře činil, zvlášte pilným žakúm, / dával jim na šaty soukna…“¹. Pavol Jozef Šafárik ho v roku 1814 predstavil ako statočného zbojníka, „ktorý bohatým berie a chudobným dáva“².

Čo hovoria spisy. Súdne pramene zaznamenávajú súkno, plátno, drobné sumy peňazí, prstene, strieborné lyžice, zbrane a potraviny – ulúpené kupcom, šľachticom, duchovným a pocestným, k tomu ovce zo salašov⁴¹. Historička Diana Duchoňová (Historický ústav SAV) to hodnotí jednoznačne: „lúpil predovšetkým veci osobnej potreby“⁵. Jediným doloženým „darom“ sú prstene, ktoré rozdal dievčatám v Terchovej⁴⁵.

Isté jadro tu predsa je. Panský súd v Tepličke nad Váhom 17. augusta 1712 zaznamenal, že obyvatelia Terchovej poskytovali zbojníkom stravu a úkryt¹. Melicherčík a Goszczyńska preto motív vykladajú ako spomienku na výmenu: časť koristi za zimný nocľah a jedlo². Je to výklad, nie doklad dobročinnosti.

Motív 2: Košeľa, opasok a valaška od víl a bosoriek

Čo rozpráva legenda. Nadprirodzené bytosti – rusalky, víly, bosorky, staré ženy, hovoriaci had, niekedy aj čert – skúšajú mladého Jánošíka, či je odvážny alebo dobrý, a potom ho obdarujú tromi vecami¹²: košeľou utkanou rusalkami, ktorá dáva nadľudskú silu alebo neviditeľnosť; opaskom so zašitou čarovnou bylinou alebo „žilkou“, ktorý ho robí nezraniteľným; a valaškou, ktorá na rozkaz sama udiera¹. Odtiaľ pochádza ľudová formula „rúbte mu do pása, tam je jeho spása“¹.

Legenda Čarovné dary sa riadia logikou ľudovej rozprávky: traja darcovia, tri predmety, sedem rokov kojenia u matky, sedem rokov služby u bosorky, dvanásť chlapov v družine¹². Alois Jirásek v „Starých pověstech českých“ (1894) necháva lesnú vílu darovať Jánošíkovi „opasok s čarovnou žilkou a valašku“ – so silou sto mužov⁶.

Čo hovoria spisy. Nič. Súdne protokoly nepoznajú čarovný opasok, ale mladého muža, ktorý odpovedal na otázky na mučidlách⁴. Samotná valaška je však skutočná: horský nástroj, palica na chodenie i zbraň karpatských pastierov. Legenda obyčajný predmet nabila čarovnou mocou.

Motív 3: Hrach v krčme

Čo rozpráva legenda. Jánošík sedí v krčme. Stará baba mu nasype pod nohy hrach, on sa pošmykne a premôžu ho. V mnohých verziách sa to podarí až potom, čo mu frajerka alebo zradca vezme čarovný opasok či skryje valašku¹².

Kedy sa objavuje. Prekvapivo skoro. Motív hrachu je už v piesni „Píseň o Jánošíkovi, zbojníkovi“ z 18. storočia, spolu so zradou najbližšieho priateľa². Prevzal ho Záborský a Jirásek v roku 1894 napísal: „Podsypali mu pod nohy hrachu“¹⁶. Vo filme Martina Friča z roku 1935 sa pritom stará baba škodoradostne smeje².

Čo hovoria spisy. Doložené sú dve zatknutia v Klenovci. Na jeseň 1712 tam Jánošíka a Uhorčíka chytili a držali v Hrachove, no prepustili ich; legenda z toho urobila útek⁴. Druhé, rozhodujúce zatknutie prišlo na prelome rokov 1712/1713 alebo začiatkom marca 1713⁴⁵. Ako prebehlo, súdne spisy nehovoria. Už historik Ivan Houdek konštatoval: „Ako a kde sa to stalo, o tom niet v súdnych spisoch ani zmienky, odkázaní sme v tom len na podanie“¹. Jedno z týchto podaní kladie scénu do Valaskej Dubovej¹. Hrach vypĺňa práve túto medzeru.

Motív 4: Hák, tanec a posledné slová

Tu sú legenda a spis najbližšie pri sebe – a práve preto sa oplatí presne ich oddeliť.

Doložené Rozsudok liptovskej stoličnej sedrie zo 17. marca 1713 znie, že Jánošík má byť „na hák na levém boku prehnatý a tak na príklad jinších takových zločincov … zavesený“⁴. Či ho vykonali presne takto a či 17. alebo 18. marca, nie je zaprotokolované⁴.

Čo rozpráva legenda. Cestou na popravisko vyfajčí Jánošík tri funty tabaku, niekoľkokrát „obhajduchuje“ šibenicu a milosť odmietne slovami: „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“¹. U Jiráska obtancuje šibenicu štyrikrát⁶. Vo Fričovom filme z roku 1935 Paľo Bielik ako Jánošík zatancuje posledný tanec a sám sa nabodne na hák². Populárne prerozprávania dodnes hovoria, že „skočil na hák“.

Legenda Výrok o upečení a zjedení je ľudový verš. Peter Račko ho dokladá z antológie Mišianika, Minárikovej, Michalcovej a Melicherčíka (1958) a zo zborníka Viery Gašparíkovej (1988)¹. Skok na hák pochádza z filmu a prerozprávaní; archívny základ nemá².

Čo hovoria spisy. Okrem rozsudku poznáme aj právny základ. Uhorské obyčajové právo podľa Verbőciho „Tripartita“ určovalo zlodejom šibenicu a lupičom kôl alebo koleso¹. Hák bol v Uhorsku trestom smrti pre poddaných⁴. O posledných chvíľach Jánošíka pramene mlčia: protokol o poprave nie je známy⁴.

Motív 5: Milosť, ktorá prišla neskoro

Čo rozpráva legenda. Posol sa ponáhľa s milosťou – a príde neskoro. Alebo Jánošík milosť hrdo odmietne, ako v posmešnom verši¹.

Kedy sa objavuje. Ako dramatický motív ho nájdeme napríklad u českého dramatika Jiřího Mahena v tragédii „Jánošík“ (1910): „milost přišla pozdě“².

Čo hovoria spisy. Zachované spisy sa končia rozsudkom; protokol o poprave nie je známy a bádanie pokladá oneskorenú milosť za literárny motív⁴². Obhajca Baltazár Palugyay pred súdom poukazoval na Jánošíkovu mladosť a na to, že nikoho nezabil ani nezranil⁴. To je jediný doložený zápas o jeho život.

Motív 6: Poklady

Čo rozpráva legenda. Ľudová tradícia pozná „Jánošíkove duby“, „Jánošíkove poklady“ a „Jánošíkovu studňu“². U Jiráska sype zlato z korún stromov do dutých kmeňov starých stromov⁶. Štefan Marko Daxner napísal v roku 1845 „Poklad Jánošíkou“, Ferko Urbánek v roku 1932 hru „Jánošíkov poklad“⁴. Aj tiesňavy Jánošíkove diery pri Terchovej nesú jeho meno; že tam ukryl korisť, sa rozpráva – doklad neexistuje.

Čo hovoria spisy. Tu sa skrýva prekvapivé zrnko pravdy. Súd chcel vedieť, kde je ukrytá korisť, a preto dal Jánošíka mučiť⁴. Uviedol neurčitú skrýšu: buk pri jedli „s odťatou rukou“ na ceste z Jablonky do Klenovca⁴. Čo tam ležalo, ak vôbec niečo, nevieme. Podľa zaznamenanej koristi – súkno, prstene, jeden toliar – to sotva bol zlatý poklad⁴⁵.

Motív 7: Dvanásť chlapcov

Čo rozpráva legenda. Jánošíkova družina má dvanásť chlapov. Ján Botto otvára „Smrť Jánošíkovu“ slávnymi veršami: „Horí, ohník, horí, na Kráľovej holi, / ktože ho navatril? Dvanásti sokoli“⁷². V piesňach a rozprávaniach sa objavujú mená ako Ilčík, Uhorčík, Hunka, Surovec, Adamčík, Hrajnoha a Gajdošík; Gajdošík často hrá úlohu zradcu¹². V rozprávkach sa k nim pridávajú silní chlapi Valibuk, Valivrch a Lomidrevo¹.

Čo hovoria spisy. Dvanástka je rozprávkové číslo¹. Výpovede Jánošíka a Uhorčíka uvádzajú voľnú, meniacu sa skupinu, medzi nimi Turiaka zvaného „Huncaga“, Plavčíka z Dunajova a Jakuba Chlastiaka z Oščadnice; viacerí členovia boli v čase procesu už popravení v Tešíne⁴. Niektorí „chlapci“ z piesní ho nikdy nemohli poznať: Jakub Surovec sa narodil až v roku 1715, dva roky po Jánošíkovej smrti, a popravili ho v roku 1740 v Brezne⁸.

Zmienku si zaslúžia aj ďalšie opakujúce sa motívy: bývalý študent teológie, ktorý skúša študentov z latinčiny; silák, ktorý ako dieťa nadvihne roh chalupy; a spasiteľ, ktorý sa vráti, keď bude národu najhoršie – Jirásek píše, že príde, až bude Slovákom najzle²⁶.

Ako legenda rástla: od zbojníckej piesne k národnej poézii

Piesne a prvé tlače v 18. storočí

Tradícia podľa Encyclopaedie Beliany vznikla „pomerne krátko po jeho smrti“³. Zbojnícke piesne o Jánošíkovi sa spievali pravdepodobne už v prvej polovici alebo v polovici 18. storočia¹². Literárny historik Ján Vilikovský našiel v knižnici Tranoscius v Liptovskom Mikuláši rukopis s tromi pololudovými piesňami: o Adamovi a Ilčíkovi, o Jánošíkovi a o Jakubovi Surovcovi¹.

Sporné Datovanie tohto rukopisu je sporné. Peter Račko ho kladie približne do rokov 1761 – 1778 a pieseň o Jánošíkovi pokladá možno za ešte staršiu¹. Slovenská Wikipédia, takisto s odvolaním na Vilikovského, datuje varianty do 80. a 90. rokov 18. storočia⁴. Isté je len to, že pieseň je staršia ako jej prvá tlač z roku 1809.

V máji 1785 vyšla najstaršia známa tlačená zmienka: anonymná anekdota „Znamenitá kázeň jednoho kazatele za dnů hlavního zbojníka Jánošíka“ v banskobystrických „Starých novinách literního uměn퓹⁴. Zbojníci v nej prepadnú kazateľa v Liptove; text vedie paralelu ku Kristovi a k Judášovej zrade¹. Bádanie ju pripisuje Augustínovi Doležalovi⁴.

Tablic, Šafárik a prví básnici

V roku 1809 vydal Bohuslav Tablic v druhom zväzku „Slovenských veršovcov“ pieseň „Jánošík, loupežník liptovský“¹. V roku 1814 nasledoval Šafárik². Nie všetci básnici ho glorifikovali: Ján Kollár ho v roku 1832 v „Slávy dcere“ poslal do pekla, kde musí naveky tancovať do gájd – moralizujúci protiobraz². V tom istom roku začal Gašpar Fejérpataky-Belopotocký vo svojom „Vlastenskom kalendári“ prvé podrobné spracovanie na základe súdnych spisov⁴. V roku 1844 overil odpis vyšetrovacieho protokolu, na ktorom sa podieľal mladý básnik Janko Kráľ; dnes ho uchováva Slovenské národné múzeum v Martine⁴.

Romantizmus a štúrovská generácia

V 40. rokoch 19. storočia, keď štúrovci formovali spisovnú slovenčinu a národné hnutie, sa zbojník stal podobenstvom slobody a po roku 1848 symbolom národného oslobodenia s mesiášskymi črtami¹². Janko Kráľ napísal v rokoch 1844 – 1847 „Výlomky z Jánošíka“, Samo Chalupka báseň „Jánošíkova naumka“, Ján Botto v roku 1846 „Pieseň Jánošíkovu“²³.

Kľúčovým dielom je Bottova „Smrť Jánošíkova“, písaná v rokoch 1848 – 1858 a uverejnená v roku 1862 v almanachu „Lipa“, romanca z úvodu a deviatich spevov²⁷. Botto v nej vedome siahol po ľudových motívoch, napríklad po opasku, do ktorého treba rúbať, aby Jánošíka premohli¹⁷. Od Bottu nie je Jánošík v slovenskej literatúre už len zbojníkom, ale symbolom.

Súbežne zbierala Božena Němcová v rokoch 1851 – 1855 jánošíkovskú látku na Slovensku, Jirásek zaradil povesť v roku 1894 do „Starých pověstí českých“ a Mahen napísal v roku 1910 tragédiu „Jánošík“². Tomas Balkelis, opierajúc sa o Jozefa Tkáčika (1929), napočítal pre 19. a začiatok 20. storočia viac ako 15 básní, 10 prozaických diel, 17 článkov a štúdií, 3 obrazy a najmenej 2 hudobné diela o Jánošíkovi¹⁰.

20. storočie: každý režim svojho Jánošíka

V roku 1921 vznikol „Jánošík“, prvý slovenský hraný film; nasledovali ďalšie filmy, opery a muzikály³⁴. Politicky si postavu teraz nárokovali všetky strany. Slovenský štát (1939 – 1945) jej dával skôr skromný priestor, ako symbolu najnižších vrstiev; režimný dvojtýždenník „Náš boj“ však ešte v novembri 1944 verboval jeho obrazom do pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy¹. Na druhej strane vznikali od roku 1942 „jánošíkovské družiny“; od decembra 1943 do júla 1944 vychádzal ilegálny časopis „Jánošík“ a od augusta 1944 do februára 1945 bojovala pod jeho menom partizánska brigáda Ernesta Bielika¹.

Po roku 1945 ho komunistický režim pretvoril na „hrdinu protifeudálneho odboja“ – tak znie názov knihy Andreja Melicherčíka „Juraj Jánošík, hrdina protifeudálneho odboja slovenského ľudu“ (1956, 2. vyd. 1963)¹. Učebnica dejepisu z roku 1954 nazývala zbojníkov „mstiteľmi zotročeného ľudu“¹. Operu Jána Cikkera „Juro Jánošík“ cielene prispôsobili požiadavkám socialistického realizmu; cenzúra schválila libreto 5. marca 1953 a premiéra sa konala 10. novembra 1954 pri výročí Októbrovej revolúcie¹. Od 60. rokov ideologický náboj slabol; muzikál „Na skle maľované“ už podľa Hruboňa a Krištofíka nemal skutočný propagandistický účinok¹.

„Sociálny zbojník“: Jánošík u Hobsbawma

Medzinárodne sa Jánošík dostal do povedomia vďaka britskému historikovi Ericovi Hobsbawmovi. Pojem „social bandit“ zaviedol v knihe „Primitive Rebels“ (1959) a rozpracoval v diele „Bandits“ (1969)⁹. Hobsbawm rozlišuje šľachetného zbojníka, mstiteľa a hajduka; Jánošík je pre neho popri Robinovi Hoodovi a Andalúzanovi Diegovi Corrientesovi typickým šľachetným zbojníkom⁹. Jeho veta sa často cituje:

„Nobody who is insignificant has several hundred songs made about him, like Janošik.“ – „Nikto bezvýznamný nemá o sebe niekoľko stoviek piesní ako Janošik.“ (Hobsbawm, „Bandits“, 1969, s. 114)¹⁰

Hobsbawmov model opisuje, ako ľudia vidia svojich zbojníkov: ako obeť krivdy, ako niekoho, kto krivdy napráva, berie bohatým, zabíja len v sebaobrane a nakoniec padne zradou⁹. Netvrdí, že taký bol každý zbojník. Model nie je nesporný; kritizoval ho okrem iných Anton Blok (1972)¹⁰. Na Jánošíka sedí presne na legendu – a práve preto nie na muža zo spisov. „Niekoľko stoviek piesní“ je mimochodom rečnícka veličina; spoľahlivý celkový počet neexistuje¹⁰.

Jánošík a jeho bratia: zbojnícke legendy v Európe

Robin Hood je najstarší v rade a čisto legendárny; už v 70. rokoch 14. storočia hovorí „Piers Plowman“ o „rhymes of Robin Hood“¹¹. Ondráš, sliezsky súčasník Jánošíka, zomrel v roku 1715 pod valaškou vlastného druha¹². Oleksa Dovbuš o generáciu neskôr viedol opryškov vo východných Karpatoch¹³. Z nemeckého prostredia sa ponúka porovnanie so Schinderhannesom, popraveným v roku 1803, ktorého obraz sa takisto pretavil do podoby šľachetného zbojníka¹⁴. Slovenský konferenčný zborník k tomu uvádza ako príbuzných „ľudových zbojníkov“ aj Fra Diavola, Cartoucha, Babinského, Nikolu Šuhaja, Pinteu a Sándora Rózsu¹.

Prečo je legenda kultúrnym dedičstvom

Kto kladie legendu vedľa spisov, neodkúzli ju. Spisy ukazujú mladého muža z Terchovej, ktorý dva roky zbíjal, bol mučený a krutým spôsobom popravený⁴. Legenda ukazuje, čím ho chceli mať generácie pastierov, básnikov a čitateľov: spravodlivým, nepremožiteľným, slobodným ešte aj pod šibenicou. Obe sú pravdivé – každá po svojom. Historický Jánošík patrí do Štátneho archívu v Bytči, legendárny do piesní Terchovej. Tento článok sa len snaží, aby sme si ich nepomýlili.