Valaška: pastierska sekerka, ktorá sa stala znakom Jánošíka

Valaška je ľahká, štíhla sekerka s malým ostrím na dlhej rúčke, ktorá mala obyčajne niečo vyše metra. Pastieri v Karpatoch ju používali ako palicu, ako pracovný nástroj aj ako zbraň; jej názov pochádza od Valachov, pastierskych kolonistov¹². Juraj Jánošík ju nosil ako takmer každý zbojník svojej doby – čarovnou zbraňou, ktorá sama seká, sa stala až v legende⁷¹².

Kto otvorí janosik.de, uvidí ju hneď v logu: sekerku s dlhou rúčkou. Máloktorá vec je s Jánošíkom spätá tak pevne. Za symbolom sa však skrýva celkom obyčajný predmet zo sveta ovčiarov, salašov a horských lesov. Tento článok obe roviny dôsledne oddeľuje: čo o valaške vie etnografia a čo súdne spisy – a čo z nej neskôr urobili rozprávači.

Čo je valaška?

Encyklopédia ľudovej kultúry Centra pre tradičnú ľudovú kultúru opisuje valašku stručne ako „sekerku s dlhšou rúčkou – oporný, obranný a pracovný nástroj“¹. Práve táto trojaká úloha ju vystihuje. V strmom teréne sa pastier opieral o dlhú rúčku ako o palicu. Ostrím osekával konáre, štiepal drevo a čistil pasienky. A keď na to prišlo, slúžila na obranu – ako zbraň¹².

Typický je jej tvar: dlhé, ľahké porisko, zvyčajne o niečo dlhšie ako meter, a na ňom malé, úzke ostrie². Pre dlhú rúčku existuje rozšírené vysvetlenie: nosenie sekier bolo istý čas obmedzené a sekerka s drobnou hlavicou sa dala ukryť – porisko prešlo ako palica². Či to bol jediný dôvod, pramene nehovoria; pre ľudí, ktorí trávili celé dni v horách, bol tento tvar praktický tak či tak.

Doložené Najstaršia známa písomná zmienka o valaške pochádza z roku 1692: ide o cenník remeselných výrobkov zo Zvolenskej stolice. Jánošík bol pokrstený o štyri roky skôr, v roku 1688.¹⁷

Valaška bola viac než náradie. Ukazovala, že jej majiteľ patrí do pastierskeho spoločenstva; s valaškou sa mladí pastieri do tohto spoločenstva uvádzali a rody si do ostria vyrývali vlastné značky³. Sekerka bola teda aj akýmsi preukazom – podľa nej sa dalo poznať, komu patrí.

Pôvod: valašská kolonizácia

Pôvod prezrádza už názov. Valaška je odvodená od Valachov (Valasi) – pastierskych kolonistov, ktorí sa šírili pozdĺž karpatského oblúka²³. Medzi 14. a 17. storočím osídľovali podľa takzvaného valašského práva horské oblasti severného a stredného Slovenska. Prvé skupiny boli rumunského a rusínskeho pôvodu, neskôr prichádzali najmä domáci Slováci, Poliaci a Rusíni. Pohyb zasiahol Gemer, horné Pohronie, Liptov, Oravu a Trenčiansko⁴.

Kolonisti mali spočiatku niekoľko rokov oslobodenie od daní. Potom odvádzali zemepánovi dvadsiatok oviec a poplatky z dobytka, syra, bryndze, zveriny, kože a súkna. Vykonávali strážnu službu a neskôr práce v lese; na čele obcí stáli dediční richtári – šoltýsi alebo vajdovia. V 17. storočí už valašskí osadníci v podstate splynuli s ostatným dedinským obyvateľstvom⁴.

Do tohto príbehu patrí aj Jánošíkov domov: Terchová pod štítmi Malej Fatry vznikla ako valašská osada⁵. Chlapec, ktorého v roku 1688 pokrstili vo farnosti Varín, teda vyrastal v obci, ktorej korene siahajú práve do pastierskej kultúry, z ktorej pochádza aj valaška⁵⁷.

Život na salaši: bryndza a žinčica

Srdcom tejto kultúry bol salaš – podľa slovenskej etnografie „základná výrobná a hospodárska jednotka valašského ovčiarstva v Karpatoch“. Patrili k nemu prístrešky pre pastierov, priestory na výrobu syra a košiare na dojenie aj na noc. Aj samotné slovo prešlo dlhú cestu: z tureckého salaš či tatárskeho šalaš cez maďarské szállás⁶.

Na salaši vznikali výrobky, ktoré dodnes považujeme za typicky slovenské. Bryndza, miešaný solený ovčí syr, prišla k nám s valašskou kolonizáciou; kedysi ju plnili do ovčích koží a údili. Prvá bryndziareň vznikla až v roku 1787 v Detve, dlho po Jánošíkovej smrti¹⁰. Zo srvátky, ktorá zostala po výrobe syra, bola žinčica, kyslastý nápoj¹¹. K tomu patril oštiepok, ktorý súdne spisy výslovne uvádzajú medzi zbojníckou korisťou⁷.

Pre zbojníkov bol salaš zásobárňou aj korisťou zároveň. Liptovské súdne spisy z 18. storočia uvádzajú salaše ako najčastejší cieľ: družiny brali ovce, syr, bryndzu a oštiepky, z jedného salaša pri Hybiach raz asi dvanásť hrudiek syra. Násilné tieto návštevy väčšinou neboli⁷. Pre samotného Jánošíka je doložená cesta cez salaše v Revúcej, Likavke, Bobrovci, Porúbke, Hybiach a Važci, kde zakaždým zabili ovcu⁷. Oravská družina z roku 1735 trávila leto v lese a chodila na salaše, „kde im valasi dávali jesť a niekedy aj nocľah“; v zime sa chlapi rozišli⁷.

Niet sa teda čo čudovať, že si zbojníci a pastieri boli takí podobní: väčšina zbojníkov, ktorých pôvod spisy uvádzajú, boli pastieri – valasi a bačovia –, ďalej čeľadníci a niekoľko bývalých vojakov, väčšinou vo veku 20 až 40 rokov⁷.

Odev a zbrane zbojníkov – čo hovoria súdne spisy

Ako vyzeral zbojník? Pre samotného Jánošíka pramene, s ktorými sme pracovali, opis odevu neposkytujú. Výpovedné sú však spisy z iných liptovských procesov, ktoré vznikli o niečo neskôr⁷. V roku 1743 opisujú Mateja Garaja: nohavice, klobúk, krpce a kabanicu – širicu, k tomu cez plece tanistru a prachovnicu z jelenieho parohu. Družina Michala Mlynarčíka nosila v roku 1782 čierne „valašské“ košele a na objednávku ušité biele zdobené nohavice, klobúky previazané červeným súknom, ozdobené bielou a červenou; vodca mal strieborný prsteň a opasok⁷.

Dva najdôležitejšie kusy pozná etnografia aj nezávisle od zbojníkov. Opasok bol široký pás zo zloženej hladkej kože s kovovými prackami, razenou výzdobou, nitmi a vreckom. Chránil telo pri ťažkej práci; najdlhšie ho nosili pastieri⁸. Krpce boli nízke topánky z bravčovej alebo hovädzej kože, previazané remienkami a nosené s ľanovými onucami alebo vlnenými pančuchami – v horách boli pracovnou obuvou ešte začiatkom 20. storočia⁹.

A zbrane? Tu sú spisy vecné. Každý zbojník mal valašku alebo sekeru a nôž, niektorí dlhé nože či šable. K tomu strelné zbrane: „flinty“, „karabíny“, väčšia „mordárka“ a pištole. Vo veľkých družinách mohol mať každý člen aspoň jednu pušku alebo pištoľ, malé družiny niekedy nemali strelnú zbraň vôbec⁷. Zbrane zbojníci nakradli alebo kúpili; pri prepadnutí jedného salaša získala družina karabíny a pištoľ⁷.

Valaška teda nebola jedinou zbraňou zbojníkov, no podľa spisov bola jedinou, ktorú naozaj nosil každý. Aký význam mala pre družinu, ukazuje prípad z Liptova: členovia si v nedeľu v lese kľakli, položili dva prsty na sekeru a prisahali, že družinu nikdy nezradia, ani na mučidlách⁷.

Valaška v legende

Čo spisy vecne vedú ako náradie, ľudové rozprávanie premenilo na čary. V mnohých variantoch nadprirodzené bytosti – rusalky, víly, bosorky, starenky, hovoriaci had, niekedy aj čert – skúšajú mladého Jánošíka, či je odvážny a dobrý. Potom mu darujú tri predmety: košeľu, ktorá dáva nadľudskú silu alebo neviditeľnosť, opasok, vďaka ktorému je nezraniteľný, a valašku, ktorá na rozkaz sama seká⁷¹².

Legenda Čarovná valaška patrí k ustálenému vzorcu ľudového rozprávania: traja darcovia, tri dary, k tomu sedem rokov služby u bosorky a dvanásť druhov. Takáto mágia čísel je typická pre rozprávky.⁷¹²

Valaška je v legende aj kľúčom k jeho pádu. V mnohých podaniach Jánošíka premôžu až vtedy, keď mu milá alebo zradca prereže čarovný opasok alebo skryje valašku – až potom mu stará baba v krčme podsype pod nohy hrach¹². Ľudová formula k tomu znie: „Rúbte mu do pása, tam je jeho spása“⁷¹². Aj tu je vysvetlenie, prečo legendy pripisovali opasku čarovnú moc⁸. Ďalší motív rozpráva, že Jánošík získal vedenie družiny v súťaži v hádzaní valaškou¹².

S dejinami to nemá nič spoločné. Doložený je proces: Liptovská stolica súdila Jánošíka v marci 1713 v Liptovskom Mikuláši; jeho výsluch sa zachoval len v odpise z roku 1844⁷. Ako jednotlivé motívy obstoja pred prameňmi, ukazuje schéma.

Tanec, film, obraz

Najživšia je valaška v tanci. V zbojníckych a pastierskych tancoch má ústredné miesto; už zbojníci ju vraj používali pri tanci². Na moravskom Valašsku, za dnešnou hranicou, je neoddeliteľnou súčasťou tanca odzemek³.

V literatúre, vo filme a vo výtvarnom umení sa ustálil kánonický obraz Jánošíka: opasok, valaška a klobúk. Mimoriadne silno ho sformoval film Martina Friča z roku 1935 s Paľom Bielikom v titulnej úlohe, ktorý práve túto výstroj ukazuje¹². Odvtedy Jánošíka na ilustráciách, na javisku aj vo filme spoznáme podľa týchto troch vecí – skutočný portrét z jeho čias neexistuje.

Valaška ako symbol dnes

Dnes valaška znamená viac vecí naraz: pastiersku kultúru Karpát, tradíciu ľudového tanca a samotného Jánošíka. Kto vidí sekerku v logu tejto stránky, nevidí teda nástroj vraždy, ale kus každodennej kultúry, z ktorého legenda urobila znak slobody. Úcta k legende však znamená aj nezamieňať ju s dejinami: historický Jánošík žil vo svete, v ktorom valaška patrila k základnej výstroji každého zbojníka – popri noži a vo väčších družinách aj strelných zbraniach⁷.

Sporné Na internete sa často píše, že valaška je „dedičstvom UNESCO“. Tvrdí to slovenská Wikipédia aj jeden český internetový magazín, neuvádzajú však ani zoznam, ani rok²³. Príslušný zápis sme nenašli. Kým nebude doložený, platí: nepotvrdené.