Jánošík vo filme, literatúre a hudbe: od ľudovej piesne po plátno

Juraj Jánošík (1688 – 1713) sa preslávil predovšetkým vďaka umeniu: najstaršia známa tlačená zmienka o ňom je anekdota z roku 1785, romanca Jána Bottu Smrť Jánošíkova (1862) z neho urobila symbol národnej slobody a od prvého slovenského hraného filmu z roku 1921 je filmovým hrdinom. Každá epocha si ho pritom vykreslila inak – od zatrateného hriešnika cez bojovníka za slobodu až po „hrdinu protifeudálneho odboja“.¹²⁶

Spisy o historickom človeku sú skúpe. Liptovská stolica ho súdila 16. a 17. marca 1713 v Liptovskom Mikuláši a odsúdila ho na smrť zavesením na železný hák za rebro.³ Všetko ostatné – čarovnú košeľu, opasok, hrach pod nohami, tanec pod šibenicou, korisť pre chudobných – pridali ľudová pieseň, poézia a neskôr film a javisko. Tento článok sleduje, ako sa to stalo.

Od novinovej anekdoty k jarmočnej piesni: začiatky

Legenda rástla vo vrstvách. Zbojnícke piesne o Jánošíkovi sa pravdepodobne spievali už v prvej polovici alebo v polovici 18. storočia; Encyclopaedia Beliana Slovenskej akadémie vied uvádza, že tradícia vznikla „relatívne krátko po jeho smrti“.¹² Literárny historik Ján Vilikovský našiel v Knižnici Tranoscia v Liptovskom Mikuláši rukopis s tromi pololudovými jarmočnými piesňami, medzi nimi Píseň o Jánošíkovi, zbojníkovi. Datoval ho približne do rokov 1761 – 1778; iné údaje uvádzajú 80. a 90. roky 18. storočia.²³ Už táto pieseň pozná dva motívy, ktoré prežili až do kina: zradu najbližším druhom a starú babu, ktorá zbojníkovi nasype pod nohy hrach.⁴

Tlačou sa Jánošík prvý raz objavil v máji 1785. Banskobystrické Staré noviny literního umění priniesli anekdotu Znamenitá kázeň jednoho kazatele za dnů hlavního zbojníka Jánošíka. Zbojníci v nej v Liptove prepadnú kazateľa a text kreslí paralelu ku Kristovi a k Judášovej zrade. Odborná literatúra ju pripisuje Augustínovi Doležalovi.²³

Bohuslav Tablic v roku 1809 uverejnil v Slovenských veršovcoch pieseň „Jánošík, loupežník liptovský“ a pridal niečo, čo nestojí v žiadnom súdnom spise: Jánošíka ako dobrodinca chudobných študentov. „Nuzným dobře činil, zvlášte pilným žakúm, / dával jim na šaty soukna…“² Pavol Jozef Šafárik ho v roku 1814 nazval statočným zbojníkom, ktorý bohatým berie a chudobným dáva.⁴ V rokoch 1832 – 1833 uverejnil Gašpar Fejérpataky-Belopotocký vo svojom Vlastenskom kalendári prvé podrobné spracovanie, ktoré vychádzalo zo súdnych spisov.³

Nie každý básnik ho oslavoval. Ján Kollár ho v roku 1832 v sonetoch 572 – 573 Slávy dcery poslal do pekla, kde musí naveky tancovať pri gajdách – moralizujúci protiobraz.⁴

Štúrovci: Jánošík ako symbol slobody

V 40. až 60. rokoch 19. storočia urobili romantickí básnici štúrovskej generácie zo zbojníka podobenstvo slobody a po roku 1848 aj národného oslobodenia – s mesiánskym podtónom.¹⁴ Janko Kráľ písal v rokoch 1844 – 1847 básne, ktoré kritici neskôr zhrnuli pod názov Výlomky z Jánošíka.¹⁴ Kráľ mal s historickým prípadom aj celkom konkrétne spojenie: pomáhal odpisovať súdny protokol. Odpis overili 15. septembra 1844 a dnes je uložený v Slovenskom národnom múzeu v Martine; originál sa nezachoval.³

Samo Chalupka napísal v roku 1846 „Jánošíkovu naumku“, neskôr známu ako Likavský väzeň (Beliana túto verziu datuje rokom 1860), a v roku 1868 „Kráľohoľskú“.¹⁴ Ján Botto v tom istom roku 1846 začal Pieseň Jánošíkovu.⁴

Bottova Smrť Jánošíkova (1862)

Hlavné dielo vznikalo v rokoch 1848 – 1858 a vyšlo v roku 1862 v almanachu Lipa: Smrť Jánošíkova Jána Bottu, romanca z úvodu a deviatich spevov, druhýkrát vydaná v roku 1880.¹⁴ Jej začiatok je azda najznámejším veršom o Jánošíkovi:

„Horí, ohník, horí, na Kráľovej holi, / ktože ho navatril? Dvanásti sokoli.“⁴

Dvanásti sokoli sú dvanásti zbojníci z družiny – rozprávkové číslo, nie historický zoznam členov. Botto preberá aj ľudový motív, že Jánošíkova sila sídli v opasku a premôcť ho môže len úder tam („rúbte mu do pása“).²

Jonáš Záborský vyjadril formulu dobrého zbojníka vo svojej hre Jánošíkova večera priamo: „Jánošíka, dobrého zbojníka, / ktorý panov lúpi, biednym dáva“.²

Praha, Zakopané, Chicago: Jánošík za hranicami

V 19. storočí putovala postava do susedných literatúr. Alois Jirásek zaradil v roku 1894 rozprávanie „O Janošíkovi“ do Starých pověstí českých a napísal, že Jánošík príde znova, keď bude Slovákom najhoršie.⁴ Gustáv Maršall-Petrovský v tom istom roku vydal v USA román o „kapitánovi horských chlapcov“, ktorý neskôr poslúžil ako predloha prvého filmu.⁴⁶

Cestu na veľké javisko otvoril Jiří Mahen. Jeho tragédia Jánošík v piatich dejstvách mala premiéru v roku 1910 v Národnom divadle v Prahe s Eduardom Vojanom v titulnej úlohe. Mahen zaviedol literárny motív milosti, ktorá prišla neskoro („milost přišla pozdě“); do slovenčiny hru preložil Martin Rázus a na Slovensku ju uviedli v roku 1925.⁴ V Poľsku zdomácnel zbojník vďaka Kazimierzovi Przerwovi-Tetmajerovi a jeho cyklu Legenda Tatr: po Maryne z Hrubego (1910) nasledoval Janosik Nędza Litmanowski (1911).⁵

Romány, paródie, demytologizácia: 20. a 21. storočie

Ján Hrušovský uverejňoval svoj román Jánošík v rokoch 1933 – 1934 najprv na pokračovanie v novinách.⁴ Mária Rázusová-Martáková napísala s Jánom Martákom veršovanú hru v piatich dejstvách, ktorá mala premiéru v roku 1941 a knižne vyšla v roku 1943; v roku 1955 nasledovali jej Rozprávky o Jánošíkovi pre deti.¹⁴ Vlastimil Milota postavil svoj dokumentárny román Ja musím byť zbojník (1964) na súdnych spisoch.⁴

Od 70. rokov zaznel ironický tón. Satirická hra Ľubomíra Feldeka Jánošík podľa Vivaldiho mala premiéru v roku 1979 v Košiciach.¹⁴ Margita Figuli v roku 1980 odpovedala Baladou o Jurovi Jánošíkovi.⁴ Milan Ferko predložil trojzväzkový historický román.³⁴ Zatiaľ posledný veľký pokus urobila v roku 2019 Mariana Čengel Solčanská románom, ktorý mýtus zámerne rozoberá.³

Sporné Viaceré dátumy jánošíkovskej literatúry sa v prameňoch rozchádzajú. Záborského Jánošíkovu večeru datujú rokom 1867 alebo 1870, román na pokračovanie Pavla Beblavého Jánošík rokom 1889 (Slovenské pohľady) alebo 1910, román Milana Ferka rokom 1978 alebo 1987 – možno ide o prvé a ďalšie vydanie. Preto uvádzame oba údaje.²³⁴

Film a televízia: Jánošík na plátne

1921: prvý slovenský hraný film

Film, ktorý sa považuje za prvý slovenský hraný film, vznikol za americké peniaze. Spoločnosť slovenských vysťahovalcov Tatra Film Corporation v Chicagu financovala Jánošíka sumou približne 14 500 amerických dolárov; režíroval Jaroslav „Jerry“ Siakeľ, za kamerou stál jeho brat Daniel a titulnú postavu hral Theodor Pištěk. Nakrúcalo sa pri Blatnici vo Veľkej Fatre. Premiéry: Praha 25. novembra 1921, Chicago/Cicero 1. decembra 1921, Žilina 3. januára 1922.¹⁶ Scenár vychádzal z románu Maršalla-Petrovského a z Mahenovej drámy.⁴⁶

Doložené Nemý film z roku 1921 sa dlho považoval za stratený. V roku 1970 priniesol producent Ján Závodný z Chicaga takmer úplnú kópiu a daroval ju Slovenskému filmovému ústavu. Ivan Rumanovský film v roku 1975 zrekonštruoval a ozvučil; hudbu zložil Jozef Malovec.⁶

1935: Frič a Bielik

Film, ktorý na generácie určil podobu Jánošíka, prišiel z Prahy. Martin Frič nakrútil Jánošíka pre spoločnosť Lloyd podľa Mahenovej hry, na scenári sa podieľali Karel Plicka a Karel Hašler. Titulnú úlohu hral mladý Paľo Bielik. Film sa v roku 1936 premietal na 4. filmovom festivale v Benátkach a predali ho do 32 krajín. Scéna popravy vznikla na kopci Oblaz nad Terchovou; rozhľadňa „Terchovské srdce“, ktorá tam dnes stojí, tvarom pripomína filmovú šibenicu.⁷ Jediný prameň hovorí o približne desiatich miliónoch divákov len v roku 1936 – toto číslo treba čítať opatrne.⁴

Sporné Dátum premiéry Fričovho Jánošíka je sporný. Česká Wikipédia uvádza 17. januára 1935; iné údaje hovoria o slávnostnej premiére v januári 1936 a Slovenská pošta označila dielo v roku 1996 na poštovej známke ako film z roku 1936. Isté je, že sa nakrúcal v roku 1935.⁷¹⁶

Legenda Vo Fričovom filme Jánošík dotancuje posledný tanec a sám sa nabodne na hák.⁴ Tento obraz sa usadil v mnohých prerozprávaniach, v spisoch však nemá oporu. Doložený je iba rozsudok – zavesenie na železný hák za rebro.³

1963: Bielikov farebný epos

Takmer o tri desaťročia neskôr režíroval Paľo Bielik sám. K 250. výročiu Jánošíkovej smrti prišiel v auguste 1963 do kín jeho dvojdielny Jánošík vo farbe a na širokouhlom plátne, s Františkom Kuchtom v titulnej úlohe. S nákladmi 8,7 milióna Kčs bol dovtedy najdrahším slovenským filmom a videlo ho približne 5 miliónov divákov.⁸

1974: Janosik v Poľsku

V Poľsku sa z Jánošíka stala televízna hviezda. Trinásťdielny seriál Janosik Jerzyho Passendorfera, nakrútený v rokoch 1972 – 1973, vysielal prvý program TVP od 26. júla do 18. októbra 1974. Hlavnú úlohu hral Marek Perepeczko, scenár napísal Tadeusz Kwiatkowski, hudbu Jerzy Matuszkiewicz. Z viacerých dielov zostrihali už v apríli 1974 aj kinofilm.⁹

1976 – 2009: animácia, opera, „pravdivá história“

Viktor Kubal nakreslil Zbojníka Jurka (1976) sám – prvý slovenský celovečerný animovaný film, dlhý 76 minút, ocenený okrem iného v roku 1977 v Gottwaldove a v roku 1982 v Bourg-en-Bresse.¹⁰ Ani tu nechýba scéna s hrachom.⁴ V roku 1987 vznikol televízny film Cikkerovej opery, v roku 1991 dvadsaťosemdielny animovaný seriál Zbojník Jurošík.³

Najnovší veľký projekt mal dlhú históriu. Agnieszka Hollandová a jej dcéra Kasia Adamik začali poľsko-slovensko-česko-maďarskú koprodukciu podľa scenára Evy Borušovičovej, s Václavom Jiráčkom ako Jánošíkom. V decembri 2002 sa nakrúcanie pre nedostatok peňazí zastavilo; pokračovalo sa až v júli 2008 s poľskou televíziou TVP. Jánošík – Pravdivá história (poľsky Janosik. Prawdziwa historia) mal premiéru 26. augusta 2009 v Novom Sączi (140 minút); v roku 2011 nasledovala štvordielna televízna verzia.¹¹ Samostatný poľský hraný film z roku 2002 neexistuje – rok 2002 je len rokom prerušenia nakrúcania.

Hudba a javisko

Na začiatku bola pieseň. Ľudová tradícia pozná lyrické zbojnícke piesne, balady, romance a „novelistické“ piesne; hrdina sa v nich často volá Janko, Janík alebo Janíčko.¹ V ľudových veršoch Jánošík cestou na šibenicu vyfajčí tri funty tabaku, niekoľkokrát obhajduchuje šibenicu a milosť odmietne slovami: „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“²

Umelá hudba nasledovala v 20. storočí. Ján Levoslav Bella napísal v roku 1922 kantátu, Alexander Moyzes v roku 1934 orchestrálnu predohru.¹ V rokoch 1929 – 1934 skomponoval český skladateľ Karel Hába operu Jánošík na libreto Antonína Klášterského; niekedy sa mylne pripisuje jeho bratovi Aloisovi.¹²

Najvýznamnejšia opera pochádza od Jána Cikkera. Juro Jánošík na libreto Štefana Hozu sa výslovne formoval podľa očakávaní socialistického realizmu; Divadelná a dramaturgická rada schválila libreto 5. marca 1953. Premiéra bola 10. novembra 1954 v Slovenskom národnom divadle v Bratislave.² V roku 1987 operu sfilmovala televízia.³

Celkom inak znie Na skle maľované, muzikál poľskej skladateľky Katarzyny Gärtner na text Ernesta Brylla. Poľský originál z roku 1970 sa hral takmer 600-krát. Slovenská verzia mala premiéru v Slovenskom národnom divadle 19. októbra 1974 v réžii Karola L. Zachara, Jánošíka hral Michal Dočolomanský. Do derniéry v roku 2004 dosiahla 648 repríz (iné počítanie uvádza 647).¹³² Propagandistický účinok už inscenácia podľa historikov prakticky nemala.²

Najmenej úctivo sa k téme postavil Stanislav Štepka: jeho paródiu Jááánošííík uviedlo Radošinské naivné divadlo v roku 1970.⁴

Politika, peniaze a známky

Jánošík bol vždy aj zástavou. V medzivojnovom období oslavoval Štefan Krčméry v Jánošíkovskej rok 1918, kým Martin Rázus v Zbojníckej kritizoval republiku v Jánošíkovom mene.⁴

Slovenský štát (1939 – 1945) mu vyhradil len skromné miesto, skôr ako symbolu najnižších vrstiev než národa; objavuje sa v Hrušovského učebnici z roku 1942.² Napriek tomu v júli 1941 vyšla 500-korunová bankovka s Jánošíkom a Vysokými Tatrami na rube.¹⁴ Režimný časopis Náš boj 15. novembra 1944 použil jeho obraz, aby povolával mužov do pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy.² Zároveň sa naň odvolávali odporcovia režimu: od roku 1942 vznikali jánošíkovské družiny, od decembra 1943 do júla 1944 vychádzal ilegálny časopis Jánošík – časopis slovenského protifašistického frontu a jeho meno niesla aj partizánska brigáda.²

Po roku 1945 ho komunistický režim marxisticky preinterpretoval. Práce Andreja Melicherčíka Jánošíkovská tradícia na Slovensku (1952) a Juraj Jánošík, hrdina protifeudálneho odboja slovenského ľudu (1956) čítali tradíciu ako triedny boj; učebnica dejepisu z roku 1954 nazývala zbojníkov „mstiteľmi zotročeného ľudu“.² Od 60. rokov ideologický náboj slabol.²

Filatelia sledovala výročia. V roku 1963, k 250. výročiu smrti, vyšla prvá spoľahlivo doložená jánošíkovská známka Československa podľa návrhu Martina Benku; v roku 1971 nasledovala známka „Jánošík a hôrni chlapci“ podľa Karola Svolinského, v roku 1986 poľská známka v sérii poľských legiend. Slovensko 5. mája 1996 vydalo k storočnici kinematografie známku so zábermi z Fričovho filmu.¹⁶ K 300. výročiu narodenia vyrazila mincovňa Kremnica v roku 1988 striebornú 50-korunovú mincu (Ag 500/1000, 7 g) podľa návrhu Jána Kulicha.¹⁵

Prečo si každá doba vymýšľa vlastného Jánošíka

Práve preto, že overených faktov je tak málo, ponúka Jánošík takmer prázdnu plochu: mladý muž z Terchovej, niečo vyše roka zbojníckeho života, dvojdňový proces, krutý rozsudok.³ Všetko ostatné si mohla vpísať každá doba sama.

Pre kazateľa z roku 1785 bol kulisou mravného príbehu, pre Kollára zatratencom. Štúrovci v ňom videli driemajúcu silu národa a Botto mu dal verše, ktoré sa citujú dodnes.¹⁴ Slovenský štát ho vytlačil na bankovku, partizáni niesli jeho meno do ilegality, komunisti z neho urobili triedneho bojovníka – tri nezlučiteľné výklady za necelých desať rokov.²¹⁴ Od roku 1970 sa na ňom dalo smiať a film z roku 2009 sľuboval v názve „pravdivú históriu“, ktorú sa Mariana Čengel Solčanská v roku 2019 pokúsila ešte raz vyrozprávať proti mýtu.³⁴¹¹

Konštanty zostávajú: opasok, valaška, dvanásti zbojníci, tanec pod šibenicou, korisť pre chudobných. Pochádzajú z rozprávok, ľudových piesní a romantickej poézie, nie zo spisov.²⁴ Kto stretne Jánošíka vo filme, literatúre či hudbe, stretne preto vždy dve postavy naraz – odsúdeného zbojníka z roku 1713 a zrkadlo, ktoré si nastavuje každá generácia.