Ako chytili Jánošíka? Hrach z Klenovca

Krčma vysoko v horách, jedného zimného večera. Za stolom sedí muž, ktorého hľadá celá krajina. Žiadna zbraň ho nedokáže zraniť. Nosí totiž opasok, v ktorom sa skrýva jeho sila.

Vtom k nemu pristúpi stará baba s vrecom v ruke. Nasype na podlahu hrach, rovno mu pod samé nohy. Vyskočí, pošmykne sa a padne na zem. A skôr než sa stihne postaviť, už ho premohli.

Takto, rozpráva pieseň, chytili Juraja Jánošíka. Príbeh, ktorý na Slovensku pozná každé dieťa. Zo všetkých príbehov o Jánošíkovi je tento azda najznámejší. Je starší ako každá kniha o ňom.

A na rozdiel od čarovného opasku nie je nemožný. Pretože Jánošíka naozaj chytili. Otázka je len: ako? Tento film kladie pieseň vedľa spisov a hľadá, čo z nej by mohlo byť pravda.

Stopa sa začína pri piesni z osemnásteho storočia. Volá sa „Píseň o Jánošíkovi, zbojníkovi“, čiže pieseň o zbojníkovi Jánošíkovi. Rukopis takýchto piesní našiel literárny historik Ján Vilikovský v knižnici Tranoscius v Liptovskom Mikuláši. Kedy vznikol, je sporné: niekedy medzi rokom 1761 a deväťdesiatymi rokmi.

Isté je len to, že pieseň je staršia ako jej prvá tlač z roku 1809. A už v tejto ranej piesni sa objavuje hrach. Spolu s druhým motívom: so zradou najbližšieho priateľa. Pieseň dokonca menuje vinníkov: vraj to boli „Nemci“, ktorí Jánošíka chytili.

Príbeh je teda takmer taký starý ako samotná spomienka na toho muža. Prečo by to však mal byť práve hrach? Odpoveď sa skrýva v opasku. V rozprávke dostane mladý Jánošík od víl, bosoriek alebo hovoriaceho hada tri dary: košeľu, valašku a opasok.

Do opasku je zašitá čarovná bylina, ktorá ho robí nezraniteľným. Odtiaľ ľudová formula: „Rúbte mu do pása, tam je jeho spása. “ Kto chce Jánošíka premôcť, musí mieriť na opasok. Takého hrdinu nemožno poraziť v otvorenom boji.

Treba na neho použiť lesť. V mnohých verziách mu najprv frajerka alebo zradca vezme opasok alebo skryje valašku. Až potom príde na rad hrach. Tento motív potom putoval celými storočiami.

Prevzal ho básnik Jonáš Záborský. Alois Jirásek napísal v roku 1894 v „Starých pověstech českých“: „Podsypali mu pod nohy hrachu. “ Čiže: nasypali mu pod nohy hrach. Vo filme Martina Friča z roku 1935 sa pritom stará baba škodoradostne smeje.

Len na tom, kde sa to všetko stalo, sa rozprávači nezhodnú. Jedno podanie kladie zatknutie do Valaskej Dubovej. Odborná literatúra k spisom uvádza iné miesto. Jeseň 1711.

Mladý Juraj Jánošík z Terchovej skladá okolo svätého Michala zbojnícku prísahu a pridáva sa k družine Tomáša Uhorčíka. Uhorčík je asi o štrnásť rokov starší a zbojníči už roky. Ešte pred zimou si berie dcéru ovčiara Stoligu z Jablunkova. Potom zmizne ďaleko na juh, do Klenovca v Malohontskej stolici.

Tam žije pod falošným menom: Martin Mravec. Vedenie družiny prechádza na Jánošíka. Rozsudok ho neskôr nazýva „vúdcem aneb hajtmanem“, teda vodcom alebo kapitánom. Jeho chlapci prepadávajú kupcov, šľachticov, duchovných a pocestných.

A jeho cesta ho stále znova vedie do Klenovca. Klenovec sa stáva oporným bodom. Podľa neskoršej Uhorčíkovej výpovede dáva alebo požičiava Jánošík ľuďom v obci osem a desať zlatiek. V zime 1712 sa tri týždne ukrýva u sedliaka Ondreja Kovalčíka v susednej Kokave.

Kto prichýli zbojníka, stáva sa spoluvinníkom. A kto o ňom vie, môže ho aj zradiť. Sieť priateľov je vždy zároveň aj sieťou možných svedkov. Na jeseň 1712 sa sieť po prvý raz roztrhne.

Po prepadnutí kupcov z Banskej Bystrice zadržia v Klenovci Jánošíka a spolu s ním aj „Mravca“. Odvedú ich do kaštieľa v Hrachove, kde stolica vedie svoje konania. Slovenská Wikipédia uvádza ako dátum dvadsiaty šiesty október 1712. Obaja však dokážu preukázať, že sa na tomto prepadnutí nezúčastnili.

Malohontský podžupan Pavol Láni sa za nich prihovorí. Prepustia ich. Ako poďakovanie vraj poslali pánom zo stolice líščie kožušiny a syry. Legenda z toho neskôr urobí odvážny útek.

Pramene však hovoria o prepustení na slobodu. Druhý raz sa za nich nikto neprihovorí. Tentoraz prichádza hon z Liptova. Pátranie sa organizuje pod vedením Emericha Kubínyiho.

Vyráža asi dvadsaťpäť až tridsať ozbrojencov pod vedením zemana Andreánskeho. Tak to uvádza slovenská Wikipédia, ktorá sa opiera o bádateľov Melicherčíka a Antolovú. Ich cieľom nie je krčma. Je ním dom Tomáša Uhorčíka v Klenovci.

Tam liptovskí stoliční hajdúsi chytia zbojníckeho kapitána Jánošíka. Kedy, je sporné. Historik Miroslav Nemec datuje zatknutie na prelom rokov 1712 a 1713. Obec Klenovec a historička Diana Duchoňová uvádzajú začiatok marca 1713.

A ako presne sa to stalo? Na to existuje prekvapivá odpoveď. Historik Ivan Houdek konštatoval už v roku 1929: „Ako a kde sa to stalo, o tom niet v súdnych spisoch ani zmienky. “ „Odkázaní sme v tom,“ píše Houdek, „len na podanie.

“ Práve do tejto medzery padá hrach. Čo by teda na legende mohlo byť pravdivé? Začnime najprv motívom zrady. Zbojníka, ktorý sa skrýva pod falošným menom, nikto nenájde náhodou.

A tridsať ozbrojencov z Liptova nepochoduje len tak naslepo do inej stolice. Niekto musel vedieť, kde Jánošíka nájsť. Niektoré spracovania uvádzajú mená. Popraveného zbojníka Mikuláša Šusteka alebo Turiaka zvaného Huncaga, druha z družiny.

Ako zradca nie je doložený ani jeden z nich. V piesňach hrá úlohu Judáša väčšinou niekto iný: Gajdošík. A práve Jánošík prisahal, že svojich tovarišov nikdy nevyzradí, ani v šťastí, ani v nešťastí. Položme pieseň a spisy vedľa seba.

Samotné zatknutie: doložené. Miesto: podľa prevažnej časti literatúry Klenovec, Uhorčíkov dom, nie krčma. Presila ozbrojencov: tradovaná a vierohodná. Zrada: je možná, ale nie je dokázaná.

Čarovný opasok: rozprávka. A tá stará baba s vrecom hrachu? O nej nehovorí ani jeden prameň. Celkom nepravdivý ten obraz napriek tomu nie je.

Hrach rozpráva to, o čom súdne spisy mlčia: že silného muža napokon neporazila sila, ale lesť. V čase procesu sedia vo väzení obaja: Jánošík aj muž, ktorý si hovorí Martin Mravec. Šestnásteho a sedemnásteho marca 1713 stojí Jánošík vo Svätom Mikuláši pred súdom Liptovskej stolice. Keď sa ho pýtajú na starého kapitána, povie: Uhorčík vraj zomrel v Kremnických vrchoch.

Pritom „Mravec“ sedí v tom istom čase v tom istom väzení. Či z vernosti prísahe, alebo z vypočítavosti, žiadny prameň nehovorí. Na mučení uvedie skrýšu, kde má byť korisť: buk pri jedli, na ceste z Jablonky do Klenovca. Stopa opäť vedie do Klenovca.

Rozsudok zo sedemnásteho marca: zavesiť na hák cez ľavý bok. Krytie Martina Mravca nevydrží. Uhorčíka odhalia a sám sa ocitne pred liptovským súdom. Podľa historika Mariána Liščáka ho dvadsiateho prvého apríla 1713 lámu kolesom.

Dvadsiateho štvrtého mája 1713 dá panský súd v Tepličke nad Váhom sťať Martina Hatalu z Klenovca spolu s Jánom Mikulčíkom z Poľska. Ich previnenie: stýkali sa s Jánošíkom a Uhorčíkom. Sieť v Klenovci je tým rozbitá. Zostáva ešte otázka, prečo sa nakoniec presadil práve hrach.

Britský historik Eric Hobsbawm opísal, ako ľudia vidia svojich šľachetných zbojníkov. Ako obeť krivdy, ako niekoho, kto berie bohatým. A ako niekoho, kto nakoniec padne zradou. Hrdina, ktorého jednoducho premôže tridsať ozbrojencov, do tohto obrazu nezapadá.

Hrdina, ktorého zloží len lesť, do neho zapadá. Tak pieseň vypĺňa medzeru, ktorú nechávajú spisy: vrecom hrachu. V Klenovci sa miestu, na ktorom kedysi stál Uhorčíkov dom, dodnes hovorí „Mravcov vŕšok“. Súdne spisy sú uložené v Štátnom archíve v Bytči, v protokole Liptovskej stolice, na stranách 563 až 567.

O zatknutí v nich nestojí nič. A tak sa na Slovensku dodnes rozpráva oboje. Príbeh o dome na vŕšku v Klenovci. A aj príbeh o starej babe s vrecom plným hrachu.