Dokument: Juraj Jánošík: život, proces a legenda slovenského národného hrdinu

Liptovský Mikuláš, 16. marca 1713. Pred súdom Liptovskej stolice stojí mladý muž, ktorý prišiel z hôr. Žalobca ho nazýva verejným zbojníkom.

Obhajca navrhuje oslobodenie. Obžalovaný má len dvadsaťpäť rokov. Volá sa Juraj Jánošík. O dva dni sa rozhodne o jeho živote.

A v nasledujúcich troch storočiach – o jeho sláve. Máloktoré meno je na Slovensku také známe. Piesne, básne a filmy rozprávajú o hrdinovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Čo z toho však stojí v spisoch?

Z Jánošíkových čias sa nezachoval ani jeden jeho obraz. To, čo vieme, stojí v matrike krstených, vo vojenskom súpise a v súdnych knihách. Tieto stopy sú skromné – no prekvapivo konkrétne. Poďme po nich.

Terchová, obec pod štítmi Malej Fatry, na severe Uhorského kráľovstva. Vlastný farský kostol vtedy nemá. Krstí sa dolu v doline, vo Varíne pri Váhu. Tam, v matrike krstených na strane 34, je zápis z 25.

januára 1688: dieťa Martina Jánošíka a Anny, pokrstené menom Georgius – Juraj. Dátum narodenia matrika neuvádza. A dlho nebolo ani isté, o ktorého Juraja vlastne ide. V rokoch 1688 až 1694 pokrstili vo Varíne štyroch chlapcov tohto mena.

Až súrodenci – Barbora, Ján, Martin a Adam – určujú rodinu jednoznačne. Ďalšia stopa v prameňoch je vojenská. Dňa 2. decembra 1707 uvádza súpis povstaleckého pluku plukovníka Winklera Juraja Jánošíka.

Má devätnásť rokov a bojuje na strane kurucov – povstalcov Františka Rákociho proti Habsburgovcom. Dňa 3. augusta 1708 utrpia kuruci pri Trenčíne ťažkú porážku. Či tam Jánošík bol, neprezrádza žiaden spis.

Doložený je prechod na druhú stranu: čoskoro slúži v cisárskej strážnej jednotke na zámku v Bytči. Medzi jeho väzňami je zbojnícky kapitán z Kysúc. Tomáš Uhorčík. Podľa protokolu mu mladý strážca preukazuje drobné služby.

V roku 1710 ho rodičia z vojska vykúpia. V tom istom roku sa z väzenia dostane aj Uhorčík. Či mu Jánošík pomohol k úteku, je sporné. Dokázané to nie je.

Jeseň 1711. Kurucká vojna sa práve skončila a zbojníctvo sa počas nej silno rozmohlo. Uhorčík vyhľadá Jánošíka v Terchovej a získa ho do svojej družiny. Okolo Michala, 29.

septembra, skladá zbojnícku prísahu. Spisy zachovali jej znenie: Prisahám večnému Bohu, že svojich tovarišov nevyzradím, neoklamem a neopustím ani v šťastí ani v nešťastí. Tak mi Pánboh pomáhaj! Ešte pred zimou si Uhorčík vezme dcéru ovčiara a pod falošným menom sa stiahne do ústrania – ako Martin Mravec, v Klenovci, ďaleko na juhu.

Vedenie družiny prechádza na Jánošíka. Pevná skupina to nie je. Z výpovedí poznáme asi dvadsať mien: mužov z obcí ako Dunajov, Staškov a Oščadnica, ďalších z Moravy a Poľska. K tomu pomocníci, ktorí dávajú jedlo, pušný prach a úkryt.

Dňa 17. augusta 1712 zaznamená panský súd: obyvatelia Terchovej podporujú zbojníkov jedlom a prístreším. Obžaloba vymenúva stolice: Trenčiansku, Nitriansku, Turčiansku, Liptovskú, Oravskú – a dokonca aj Sliezsko. Dňa 5.

októbra 1711 to postihne žilinského kupca Jána Šipoša: súkno a plátno. Pod Strečnom vezme Jánošík kňazovi, ktorý sa plaví na plti, jeho mentieku. Zlatníkovi Skalkovi zo Žiliny sedem prsteňov, strieborné lyžice a palaš. V máji 1712 opäť Šipoš – tentoraz opasok a štyri zlaté.

Zemania prichádzajú o pušky a šable. A na jeseň 1712, medzi Východnou a Važcom, manželka cisárskeho dôstojníka von Schardona: šperky, puška, parochne. Tento prepad sa mu stane osudným. Liptovská stolica musí nahradiť škodu a chce páchateľa za každú cenu.

A korisť? Súkno, pár zlatých, zbrane, ovce zo salašov. Veci osobnej potreby, hovoria historici. Rozdávanie koristi chudobným nedokladá žiaden prameň.

Preukázateľne rozdal iba prstene zlatníka – dievčatám v Terchovej. So zbojníkmi sa spája jediné zabitie. September 1712. Keď sa vracia z Frivaldu, postrelia dvaja zbojníci Juraja Vrtíka, farára z Domaniže.

Dňa 2. októbra zomiera. Matrika zomrelých zaznamenáva po latinsky: dvaja zbojníci ho prestrelili. Jánošík vypovedá, že strieľali jeho tovariši Plavčík a Huncaga – a on v ten čas pil vodu na studni.

Alebo to bol farár, kto pil vodu? Veta pripúšťa oboje. Súd neskôr skonštatuje: bol pri tom prítomný. Že by strieľal sám, súd nekonštatuje.

Na jeseň 1712 zatknú Jánošíka a Uhorčíka v Klenovci – pre prepad, s ktorým nemali nič spoločné. Odvedú ich do Hrachova. Podžupan sa ich však zastane, a tak ich nakoniec prepustia. Ako poďakovanie pošlú líščie kožušiny a syry.

Legenda z toho urobila odvážny útek. Spisy hovoria o prepustení. Druhé zatknutie je konečné. Hajdúsi Liptovskej stolice chytia Jánošíka v Uhorčíkovom dome.

Kedy presne, je sporné – okolo prelomu rokov, alebo začiatkom marca 1713. Ako sa to stalo, o tom v súdnych spisoch niet ani zmienky. Späť do marca 1713, do Svätého Mikuláša. Predsedá podžupan Ladislav Okolicsányi, žalobcom je Alexander Čemický, ustanoveným obhajcom Baltazár Palugyay.

Základom je uhorské právo – Tripartitum predpisuje pre zbojníkov kôl alebo koleso. V prvý deň sa Jánošík dobrovoľne prizná. Konfrontujú ho s kupcom Šipošom a so zlatníkom Skalkom. Z dvadsiatich deviatich otázok Liptovskej stolice na štrnásť neodpovie.

A klame, aby chránil priateľa: Uhorčík vraj zomrel niekde v Kremnických vrchoch. Pritom Martin Mravec sedí v tom istom čase vo väzení. V druhý deň súd nariadi, aby ho mučili – najprv ľahším, potom i ťažším mučením. Pretože neprezradil svojich pomocníkov ani skrýše koristi.

Na mučení prizná aj prepady pani Schardonovej a oravského zemepána Zmeškala. A opíše skrýšu: buk a jedľu, do ktorých je vyrezaná ruka, pri ceste z Jablonky do Klenovca. Obhajca prosí o zhovievavosť: je mladý a nikoho nezabil. Potom zaznie rozsudok.

Má být na hák na levém boku prehnatý a tak na príklad jinších takových zločincov má být zavesený. Žiaden záznam o samotnej poprave nepoznáme. Mesto Liptovský Mikuláš uvádza 17. marec, iné pramene 18.

marec 1713. Tradícia kladie popravisko na Šibeničky, východne od mesta. Či rozsudok naozaj vykonali na háku – ani to nestojí v žiadnom spise. Kde je Juraj Jánošík pochovaný, nevie nikto.

Jeho mlčanie priateľa nezachráni. Martina Mravca odhalia. Tomáša Uhorčíka podľa historika Mariána Liščáka 21. apríla 1713 lámu kolesom.

V máji dá panský súd sťať dvoch jeho pomocníkov. A 18. decembra odsúdia Jánošíkovho mladšieho brata Jána na smrť obesením – pretože mu pomáhal. Rodičia sa potom ešte objavujú vo varínskej matrike.

Ako krstní rodičia. V rokoch 1715 a 1717. A predsa sa príbeh začína až teraz. Už čoskoro po jeho smrti začína vznikať tradícia.

V roku 1785 vychádza prvá tlačená zmienka. V roku 1809 z neho Bohuslav Tablic robí dobrodinca chudobných študentov. V roku 1814 píše Pavol Jozef Šafárik o zbojníkovi, ktorý bohatým berie a chudobným dáva. Potom romantici štúrovskej generácie: pre nich sa Jánošík stáva symbolom slobody.

V roku 1862 vychádza Bottova básnická skladba Smrť Jánošíkova. V 20. storočí si hrdinu privlastňuje každý režim. Jeho meno nesú partizánske skupiny, etnológ ho vykladá ako bojovníka triedneho zápasu.

A filmy o ňom rozprávajú stále nanovo – od roku 1921 do roku 2009. Čarovná košeľa, opasok a valaška, ktorú mu darovali víly. Stará baba, ktorá mu v krčme nasype pod nohy hrach. Tanec pod šibenicou.

To všetko pochádza z piesní, rozprávok a literatúry. V spisoch z toho nestojí nič. Doložený je jedine rozsudok – hák. Samotné spisy sa zachovali.

Protokol s obžalobou a rozsudkom je v origináli uložený v Štátnom archíve v Bytči, na stranách 563 až 567. Nad Terchovou stojí od roku 1988 sedem a pol metra vysoká socha z oceľového plechu. Na festival Jánošíkove dni prišlo v roku 2004 okolo sedemdesiatpäťtisíc ľudí. Spisy neukazujú rozprávkového hrdinu.

Ukazujú mladého muža z horskej obce, ktorého vojna, kamarátstvo a príležitosť priviedli do zbojníckej družiny – a ktorý zomrel ako dvadsaťpäťročný. To, že sa z tohto krátkeho života zrodil mýtus, je samo osebe kus dejín.